Východzí bod – miesto, z ktorého vzniká náš život

Každý človek vychádza v živote z určitého miesta. Z miesta, ktoré nie je viditeľné navonok, ale ktoré zásadne ovplyvňuje všetko, čo prežíva. Toto miesto môžeme nazvať východzí bod.

Je to vnútorné nastavenie, z ktorého pristupujeme k sebe, k druhým ľuďom aj k svetu. Zahŕňa naše presvedčenia, postoje, skúsenosti, emócie aj spôsob, akým sme sa naučili interpretovať realitu. Z tohto bodu sa rodia naše rozhodnutia. Z tohto bodu reagujeme v situáciách, ktoré život prináša. A práve z tohto bodu vzniká aj realita, ktorú následne zažívame.

Ak je tento východzí bod naplnený dôverou, pokojom a prijatím, človek pristupuje k životu otvorene. Situácie, ktoré prichádzajú, vníma ako súčasť prirodzeného pohybu života.

Ak je však tento bod naplnený strachom, zranením alebo presvedčením o vlastnej nedostatočnosti, svet sa začne javiť ako miesto, kde treba byť opatrný, brániť sa alebo dokazovať svoju hodnotu. A práve vtedy sa začína vytvárať realita, ktorá tieto vnútorné presvedčenia potvrdzuje.

Keď hovorím, že človek si vytvára svoju realitu, nemyslím tým, že by sme doslova tvorili svet okolo seba ako architekt, ktorý stavia dom. Realita existuje taká, aká je, i keď sme veľkými tvorcami svojho života.  

To, čo však zásadne ovplyvňuje náš život, je východzí bod, z ktorého k tejto realite pristupujeme – naše presvedčenia, postoje, zranenia aj očakávania.

Tieto nastavenia potom určujú, akým smerom sa v živote pohybujeme, aké situácie si všímame, ako ich interpretujeme a aké rozhodnutia robíme. Akoby sme sa pohybovali po jednej z mnohých možných ciest života. Práve naše vnútorné nastavenie nás vedie po takej línii životných skúseností, v ktorých sa naše presvedčenia opakovane potvrdzujú aj keď sa zdá, akoby sme si svoju realitu vytvárali.

A práve tieto skúsenosti nás zároveň konfrontujú s tým, čo v sebe ešte potrebujeme pochopiť, prijať alebo uzdraviť.

Pre jednoduchosť budem tento proces ďalej označovať slovami „vytvárame si svoju realitu“ – s vedomím, že ide o spôsob, akým sa naše vnútorné nastavenie premieta do skúseností, ktorými prechádzame. (viac v programe „život taký aký je“) Nežijeme len v realite sveta ako takej, v ktorej by sme boli bábkou osudu. Žijeme v realite, ktorú dokážeme vidieť z miesta, kde sa práve nachádza naše vedomie.

 

Tým, že sa nám aj naše sebadeštruktívne nastavenia opakovane potvrdzujú, a sme konfrontovaný aj s nepríjemnými situáciami, človek potom môže mať pocit, že život je proti nemu.
Že stále naráža na rovnaké problémy. Že sa mu opakovane dejú podobné situácie vo vzťahoch, v práci alebo v rodine.

Málokedy si však uvedomuje, že tieto skúsenosti vyrastajú z toho istého východzieho bodu.

Z miesta, z ktorého sa pozerá na seba a na svet.

Preto sa niekedy stáva, že človek veľmi túži po zmene svojho života. Snaží sa meniť okolnosti, rozhodnutia alebo ľudí okolo seba. Hľadá nové riešenia, nové prístupy, nové možnosti. A predsa sa výsledok často nemení. Miera jeho úsilia pritom nemusí byť malá – človek sa môže snažiť zo všetkých síl, no skutočnou prekážkou je to, že východzí bod zostáva stále rovnaký.

A kým sa nemení príčina, následky sa menia len veľmi ťažko.

Nie je možné zásadne meniť realitu, ak sa nezmení miesto, z ktorého k nej človek pristupuje.

Pochopiť tento mechanizmus je dôležité. Lenže samotné pochopenie ešte zmenu neprináša.

Človek môže presne vedieť, prečo sa v jeho živote opakujú určité situácie, a predsa môže zostať na tom istom mieste.

Prečo?

Pretože východzí bod v sebe nesie aj emócie, ktoré vznikli v minulosti. Bolesti, ktoré neboli vypočuté. Sklamania, ktoré neboli prijaté. Smútok, ktorý nemal priestor byť precítený. Tieto emócie sa potom stávajú súčasťou vnútorného nastavenia, z ktorého človek žije.

Ak zostanú potlačené alebo nepriznané a neprijaté, môžu v ňom vytvárať pocit krivdy, nespravodlivosti alebo presvedčenie, že mu bolo ublížené. A práve tieto pocity potom formujú pohľad na realitu. Preto je pri zmene východzieho bodu dôležité ešte niečo iné než len pochopenie. Je potrebné pozrieť sa na minulosť iným spôsobom.

Nie s cieľom hľadať vinníka. Nie s cieľom obhajovať vlastnú bolesť. Ale s cieľom uvidieť ju v širšom kontexte života.

Keď sa človek dokáže na svoju minulosť pozrieť pokojne a s otvoreným srdcom, že stalo sa to, čo sa stalo, presne tak a nie inak, môže začať vnímať aj limity druhých ľudí. Môže si uvedomiť, že každý človek koná z úrovne vedomia, ktorú má v danej chvíli k dispozícii. Že aj tí, ktorí mu kedysi ublížili, konali zo svojich vlastných zranení, strachov alebo obmedzení.

Takýto pohľad neznamená, že bolesť neexistovala. Neznamená to ani to, že by sme tým odobrili konanie druhých, zľahčili/zľahčovali jeho dôsledky alebo súhlasili s tým, ako sa k nám v minulosti správali. Znamená to však niečo iné – uvedomenie si, že sa to stalo tak, ako sa to stalo, a prijatie tejto skutočnosti. Vtedy človek prestáva vnímať svoju minulosť ako dôkaz toho, že je obeťou, a prestáva sa s týmto príbehom stotožňovať. Začne ju vnímať ako skúsenosť, ktorá je súčasťou jeho životnej cesty. A práve v tom okamihu sa začína meniť jeho východzí bod. Minulosť prestáva byť bremenom, ktoré ťahá do prítomnosti ale stáva sa skúsenosťou, z ktorej môže vyrásť múdrosť.

Keď človek dokáže prijať svoju minulosť bez súdenia, bez hodnotenia toho, čo na nej bolo zlé, a bez potreby bojovať s tým, čo sa stalo, začne sa v jeho vnútri postupne uvoľňovať priestor. Frustrácia, hnev alebo pocit krivdy postupne ustupujú. Na ich miesto prichádza pokoj. Potom môžeme začať vnímať, že minulosť nie je dôkazom našej obete ale je tu pre nás ako skúsenosť, z ktorej môže vyrásť naše vedomie.

A práve z tohto miesta môže začať vznikať aj nová kvalita života. Pretože východzí bod sa mení. Z miesta zranenia sa môže stať miesto pochopenia, z miesta boja miesto prijatia a z miesta bolesti sa postupne otvára priestor vedomia. A z tohto nového východzieho bodu sa potom rodí aj nová realita. Realita, v ktorej človek dokáže vnímať svoju hodnotu, vytvárať zdravšie vzťahy a žiť život s väčšou ľahkosťou.

Minulosť tým nezmizne, nevymaže sa a ani ju neignorujeme ani neprepíšeme. Prijatím jej existencie takej ako bola, prestane však určovať, z akého miesta človek pristupuje k svojmu životu dnes. Len ten, kto dokáže svoju minulosť prijať ako súčasť svojho rastu, môže kráčať životom slobodnejšie.

A práve tam sa začína život, ktorý už nie je riadený starými zraneniami, ale vedomým rozhodnutím žiť inak. Keď človek prevezme zodpovednosť za svoj život a za východzí bod, z ktorého k nemu pristupuje, otvára sa mu príležitosť vrátiť sa k sebe a byť skutočne tým, kým je – slobodným.