Perfekcionizmus ako pasca: keď snaha byť "lepší" ničí vzťah k sebe

Perfekcionizmus sa často tvári ako sila. Ako pracovitosť, zodpovednosť, vysoké nároky na seba. Ako niečo, čo si spoločnosť cení a odmeňuje. No za potrebou robiť veci nie na 100 %, ale na 120 %, sa veľmi často neskrýva túžba po kvalite, ale hlboký vnútorný tlak. Tlak, ktorý hovorí:

„Nestačí byť dobrý. Musím byť bezchybný.“

Keď výkon nahrádza pocit vlastnej hodnoty

Perfekcionizmus nevzniká len tak. Jeho korene siahajú do skúseností, kde:

-láska bola podmienená výkonom,
-uznanie prichádzalo len vtedy, keď bol výsledok výnimočný,
-chyba znamenala hanbu, kritiku alebo odmietnutie,
-„byť dosť“ nikdy nebolo dosť.

Dieťa sa v takom prostredí naučí jednu zásadnú vec: Bezchybnosť = bezpečie.

A tak si do dospelosti nesie presvedčenie, že ak urobí viac než sa očakáva, ak nebude mať slabiny, ak nikoho nesklame, bude prijaté. Perfekcionizmus sa tak stáva stratégiou prežitia, nie voľbou.

Ako sa perfekcionista správa k sebe

Vzťah perfekcionistu k sebe býva tvrdý a nekompromisný:

-málokedy si dovolí uznanie,
-oddych musí byť „zaslúžený“,
-chyby sú dôkazom zlyhania, nie učenia,
-hodnota sa odvíja od výkonu.

Sebasúcit je slabý, sebadisciplína extrémna. Človek je na seba prísnejší než by bol ktokoľvek iný na neho.

A ako sa správa k druhým

To, čo žije vo vnútri, sa prirodzene prenáša aj navonok.

Perfekcionista často:

-kladie vysoké nároky aj na druhých,
-ťažko toleruje chyby,
-má problém delegovať,
-hodnotí výkon prísnejšie než proces,
-vníma „dosť dobré“ ako nedostatočné.

Nie preto, že by bol zlomyseľný. Ale preto, že iný model nepozná. Rovnaký meter, ktorým meria seba, používa aj na svet okolo.

Prečo ani výkon na 120 % nikdy neukojí vnútorný hlad

Problém perfekcionizmu nie je v snahe robiť veci dobre. Problém je v tom, že nemá cieľovú čiaru. Aj keď človek podá výnimočný výkon - chvíľu pocíti úľavu, možno aj uznanie, no vnútorný hlas čoskoro opäť prehovorí.

„Mohlo to byť ešte lepšie.“

„Nabudúce musíš viac.“

„Nestačí.“

Takýto vnútorný systém je neukojiteľný. A telo aj psychika postupne platia cenu.

Kam vedie dlhodobý perfekcionizmus

Dlhodobé fungovanie na 120 % vedie k:

-chronickému vyčerpaniu,
-vnútornému napätiu a úzkosti,
-neschopnosti oddychovať bez pocitu viny,
-strate radosti z vlastného výkonu,
-pocitu, že nič nikdy nie je dosť dobré.

Človek síce navonok funguje, ale vnútri je neustále v stave pohotovosti. Akoby stále bežal maratón bez cieľa. To vytvára v tele pocit stresu, ktorý ničí organizmus.

Keď sa „rob najlepšie, ako vieš“ zmení na bič

Perfekcionisti sa často opierajú o výrok „rob najlepšie, ako vieš“, známy aj z knihy Štyri dohody. Vnímajú ho ako potvrdenie toho, že ich vnútorný tlak je správny, morálny a vedomý. Lenže význam tohto výroku býva zásadne nepochopený.

„Rob najlepšie, ako vieš“ neznamená podávať maximálny výkon za každú cenu. Neznamená ísť za hranice síl, ignorovať únavu, potreby tela a emócie. Znamená robiť to najlepšie v danom okamihu, s tým, čo mám k dispozícii – so svojou aktuálnou energiou, zdravím, kapacitou aj psychickým rozpoložením.

Pre perfekcionistu sa však „najlepšie“ často mení na:

-viac než je zdravé,

-viac než je udržateľné,

-viac než je ľudské.

A tak sa z dohody so sebou stáva ďalší vnútorný príkaz, ktorý neberie ohľad na realitu. Paradoxne práve vtedy človek nekoná v súlade s týmto výrokom, ale proti nemu – pretože nerešpektuje seba v prítomnom okamihu.

Čo sa skrýva pod perfekcionizmom

Pod povrchom perfekcionizmu sa takmer vždy nachádza:

-strach zo zlyhania,
-strach z odmietnutia,
-hlboká neistota vlastnej hodnoty,
-presvedčenie, že bez výkonu nie som dosť.

Perfekcionizmus nie je prejav sebavedomia. Je to maska, ktorá má zakryť pochybnosti o sebe. V princípe je správne robiť najlepšie, ako vieme – ale nie lepšie. V momente, keď sa snažíme ísť nad svoje aktuálne možnosti, nenapĺňame realitu, ale naháňame predstavu, aké by to malo byť. Táto predstava je často nerealistická, pretože jednoducho nemáme v danom okamihu potrebné kapacity, energiu či kvality, aby sme ju naplnili. Výsledkom potom nie je pocit spokojnosti, ale zlyhania, sklamania a nedostatočnej hodnoty.

Človek si z tohto postoja začne odvodzovať, že sa asi nesnažil dosť, keď nenaplnil vlastnú predstavu o dokonalosti. Tento vnútorný záver je však hlboko deštruktívny. Podkopáva sebaúctu, posilňuje tlak na výkon a vytvára neustály pocit, že „nie som dosť“. Aby človek nemusel opakovane zažívať sklamanie zo seba, jeho psychika postupne aktivuje obranné mechanizmy, ktoré majú zabrániť ďalšiemu zraňovaniu.

Obranný mechanizmus: brzda pred vyhorením

Keď je vnútorný tlak dlhodobo príliš veľký, psychika sa snaží človeka ochrániť pred úplným vyčerpaním. Nezastaví tlak vedome, ale spustí obranné mechanizmy, ktoré môžu byť u každého rôzne, ale ktoré majú jediný cieľ – spomaliť, ubrať výkon a zabrániť kolapsu.

Prokrastinácia
Nie je lenivosť. Je to nevedomý pokus vyhnúť sa ďalšiemu výkonu, ktorý by prekročil únosnú mieru. Psychika odkladá úlohy, aby zabránila ďalšiemu preťaženiu.

Strata motivácie
Motivácia klesá vtedy, keď už nie je z čoho čerpať. Ide o signál, že vnútorné zdroje sú vyčerpané a systém potrebuje regeneráciu, nie ďalšie ciele.

Znížený výkon
Výkon prirodzene klesá, keď telo a myseľ už nedokážu dlhodobo fungovať na vysokej záťaži. Nie je to zlyhanie, ale ochrana pred úplným vyhorením.

Cynizmus
Cynizmus vytvára emočný odstup. Slúži ako obrana pred sklamaním, frustráciou a vnútorným pretlakom, keď už človek nemá kapacitu prežívať veci naplno.

Otupenosť
Otupenosť tlmí emócie, aby ich intenzita nebola zahlcujúca. Psychika týmto spôsobom znižuje vnútorný stres a chráni nervový systém pred preťažením.

Fyzické symptómy
Telo začne vytvárať bolesť, únavu alebo iné zdravotné ťažkosti v momente, keď psychický tlak presahuje únosnú mieru. Nie je to zlyhanie tela ani jeho sabotovaním nás – je to jeho múdrosť, jeho spôsob, ako človeka spomaliť a ochrániť pred ďalším sebapoškodzujúcim výkonom.

Telo a psychika hovoria: „Takto ďalej už nemôžeme.“

Telo začne vytvárať obmedzenia, ktoré bránia vystavovať sa nadmerným nárokom, náročným úlohám a výkonu, ktorý je pre človeka nezdravý. Prostredníctvom únavy, bolesti či vyčerpania sa duša snaží naznačiť, že tento postoj k sebe je neláskavý a neudržateľný. Sú to posledné brzdy, ktorými telo doslova zabraňuje tomu, aby človek pokračoval v podávaní výkonu na 120 % a energeticky nevyhorel.

Tento obranný mechanizmus nás v skutočnosti chráni pred sebazničujúcim postojom, o ktorom si často myslíme, že z nás robí schopnejšieho, lepšieho a usilovnejšieho človeka, ktorému záleží na kvalite. V pozadí však býva hlboký strach – že by sme mohli byť vnímaní ako lajdáci, nedôslední, flákači. A tak robíme všetko pre to, aby sme dokázali opak.

Človek si často neuvedomuje, že to, čo tak silno odmieta u druhých, odmieta aj sám v sebe. Koná z úrovne strachu, nie dôvery. Kladie na seba extrémne nároky len preto, aby nebol označený nálepkou, ktorej sa tak bojí. Nasádza si latku príliš vysoko – aby druhým, ale najmä sebe dokázal, že je lepší, než si v hĺbke duše myslí.

Keď stačí byť dosť

Cesta z perfekcionizmu nevedie cez ďalší výkon ani cez snahu „robiť to lepšie“. Vedie cez zmenu vzťahu k sebe. Cez uvedomenie, že hodnota človeka nevzniká z toho, koľko toho zvládne, ale z toho, kým je – aj vtedy, keď spomalí, oddýchne si alebo urobí menej – a aj to je v tej chvíli to najlepšie.

Uzdravovanie tohto postoja začína v momente, keď si človek dovolí položiť otázku:

„Čo je pre mňa v tejto chvíli skutočne možné a láskavé?“

A prijme odpoveď bez posudzovania.

Robiť najlepšie, ako vieme, znamená rešpektovať svoje limity rovnako ako svoje schopnosti. Znamená to počúvať signály tela, dovoliť si prestať skôr, než príde vyčerpanie, a uveriť, že oddych nie je zlyhanie, ale súčasť zdravého fungovania.

Keď človek prestane bojovať s vlastnou nedokonalosťou, tlak sa začne uvoľňovať. Výkon sa nestane menším – stane sa pravdivejším. Objaví sa v ňom viac pokoja, viac radosti a menej strachu. A čo je najdôležitejšie, človek sa postupne učí byť k sebe taký, aký často celý život chcel byť k druhým: chápavý, láskavý a spravodlivý.

Cesta von: z výkonu do hodnoty

Uzdravenie perfekcionizmu nezačína tým, že človek prestane mať vysoké štandardy. Začína tým, že prestane viazať svoju hodnotu na výkon.

Postupne sa učí:

-že 100 % stačí,
-že chyba neohrozuje jeho hodnotu,
-že oddych nie je odmena, ale potreba,
-že „byť“ je dôležitejšie než „dokazovať“.

Keď sa vnútorný tlak uvoľní, výkon neklesne. Naopak – získa ľahkosť, radosť a udržateľnosť. A to je rozdiel medzi žiť pre výkon a tvoriť zo zdravého vzťahu k sebe.

Perfekcionizmus kedysi chránil. Dnes si však môžete zvoliť iný spôsob, ktorý je k vám láskavejší. Neznamená to, že by ste boli menej ctižiadostiví, zodpovední či usilovní – znamená to, že skutočné bezpečie nachádzate v momente, keď si dovolíte byť dosť, aj bez potreby podávať výkon na 120 % .