O zodpovednosti, ktorú nesie každý z nás

Často sa pýtame: Čo sa to deje vo svete? Kto za to môže? Týka sa nás to vôbec?
Sú to prirodzené otázky, ktoré vznikajú v časoch neistoty, napätia a rýchlych zmien. Otázky, ktoré si kladieme v snahe porozumieť tomu, čo prežívame – individuálne aj ako spoločnosť.

Jednou z hlavných hodnôt, ktoré vo svojej práci dlhodobo zdôrazňujem, je preberanie zodpovednosti. Nie v zmysle viny, ale v zmysle vedomej účasti na tom, čo žijeme.

Verím, že všetko v živote má svoju príčinu a následok. Že žiadna skúsenosť, emócia či konflikt neprichádza bez dôvodu. A že to, čo prežívam vo svojom živote, je pre mňa pozvaním pozrieť sa dovnútra – na svoje postoje, presvedčenia, myšlienky a emócie, ktorým venujem pozornosť.

Preberanie zodpovednosti však neznamená, že si kladieme na plecia bremeno celého sveta alebo že sa obviňujeme za utrpenie druhých. Znamená to vnímať svoju vnútornú reakciu na to, čo sa deje, a uvedomiť si, akú energiu do sveta vnášame my sami – v myšlienkach, slovách, postojoch a správaní. Som presvedčená, že ak niečo vyšlem, táto energia, nech je akejkoľvek vibrácie, sa nestratí, ale niekde sa zhmotní.

Jednota namiesto oddelenia

Ľudstvo vnímam ako jednu veľkú rodinu. Ako celok, ktorý sa učí, rastie a dozrieva spolu. Každý človek, s ktorým sa stretávame – partner, kolega, sused, priateľ, dieťa – je súčasťou tohto procesu. Vzťahy a interakcie nám často zrkadlia to, čo sami v sebe ešte nevidíme alebo neprijímame.

Aj situácie, ktoré v nás vyvolávajú nepohodlie, hnev či odpor, môžu byť – pri pohľade bez odsudzovania – príležitosťou k uvedomeniu. Nie preto, aby sme sa súdili, ale aby sme pochopili, čo v nás tieto reakcie spúšťa a čo si žiada uzdravenie.

Je ľudské cítiť občas hnev, smútok, strach či bezmocnosť. Rozdiel je v tom, či sa v týchto emóciách zasekneme, alebo ich použijeme ako signál k zmene postoja. Keď dlhodobo udržiavame hnev nielen voči partnerovi a presvedčenie, že za náš vnútorný stav môžu výlučne iní, oberáme sa o vlastnú silu a zostávame v roli obete.

Kam smeruje naša pozornosť

To, čomu dlhodobo venujeme pozornosť, v nás rastie. Nie preto, že by sme boli zlí alebo nevedomí, ale preto, že tak funguje naša psychika aj nervový systém. Emócie ako strach, hnev či beznádej nás dokážu pohltiť, ak im nedáme vedomý rámec a priestor na spracovanie.

Otázkou preto nie je: Kto je vinný?
Ale skôr: Čo v sebe momentálne živím? Čo podporujem svojou pozornosťou? A čo by som chcel podporiť namiesto toho? Viac na túto tému tu.  

V časoch napätia, konfliktov a polarizácie je veľmi ľahké nechať sa vtiahnuť do boja, vyberať si strany a vytvárať si „protivníkov“. Tento postoj však v nás posilňuje ďalšie napätie a vzďaľuje nás od vnútorného pokoja, po ktorom všetci túžime.

Vedomá voľba namiesto boja

Byť vedomý neznamená zatvárať oči pred tým, čo sa deje okolo nás. Znamená to neprestať cítiť ľudskosť, aj keď s niečím nesúhlasíme. Znamená to nepodľahnúť nenávisti, neúcte a dehumanizácii – ani voči tým, ktorí zmýšľajú inak.
Každý človek túži po bezpečí, prijatí, slobode, láske a dôstojnosti. Aj vtedy, keď to nevie vyjadriť spôsobom, ktorý by bol láskavý alebo zrelý. Aj vtedy, keď koná zo strachu či bolesti.

Ak chceme, aby sa svet stal mierumilovnejším miestom, začína to v našom vnútri. V tom, ako reagujeme. Ako hovoríme. Ako myslíme. Ako sa správame k sebe navzájom. To, čomu dávame pozornosť, to rastie a prerastá do nášho okolia a preniká do sŕdc každého, kto je v našej blízkosti. Len láskou, ktorú máme v sebe, môžeme vyliečiť seba, druhých, ale aj celý svet. Láska je ten najsilnejší liek na svete.

Pozvanie k zmene

Pozývam všetkých k tomu, aby sme prebrali zodpovednosť za svoje emócie a myšlienky – nie s pocitom viny, ale s vedomím vlastnej sily. Aby sme vedome volili láskavosť namiesto boja, porozumenie namiesto odsudzovania a prijatie namiesto rozdeľovania.

Aby sme vedome vysielali mierumilovné myšlienky, pocity vďačnosti za to, čo máme, a láskavosť voči sebe aj druhým. V myšlienkach môžeme podporiť aj tých, ktorí sú ešte uväznení v strachu, v obranných postojoch ega a v bolestných presvedčeniach o sebe a o svete. Nehovorí to o nich, že by boli „horší“, ale, že si zatiaľ neuvedomujú svoju skutočnú silu, odvahu a vnútornú slobodu – a prežívajú skúsenosť, v ktorej ich myseľ má nad nimi ešte moc.

Byť zmätený, zahltený či bezmocný je súčasťou tejto cesty a práve teraz prežívajú obdobie, v ktorom je ťažké vidieť nádej a vlastnú silu. Každý z nás sa v takom stave už niekedy nachádzal, kde nevidel východisko a vie, aké náročné je žiť ako obeť vlastných myšlienok, strachov a zranení. Práve preto si aj títo ľudia zaslúžia prijatie, pochopenie a lásku –  ako prirodzené právo každej ľudskej bytosti. V takýchto chvíľach má súcit, prijatie a pochopenie väčšiu silu než hodnotenie či odsudzovanie. Pomáhajme tam, kde to cítime ako prirodzené, a zároveň vytvárajme – v sebe aj okolo seba – priestor, v ktorom má miesto ľudskosť, súcit a vedomie, že každý z nás je na ceste späť k sebe.

Podporujme sa navzájom tam, kde práve sme. Základom rastu, úspechu, napredovania je WIN-WIN na oboch stranách. Usilujte o to v každej situácii – či už vo vzťahoch alebo v živote s čímkoľvek sa dostanete do interakcie. Môžeme sa opýtať samých seba – "Ako môžem pristúpiť k danej situácií, aby sme z nej vyšli všetci ako víťazi?"
To, čo vysielame do sveta, sa dotýka nielen nás, ale aj ľudí okolo nás – našich detí, blízkych, komunity, v ktorej žijeme. Každý z nás má možnosť prispieť k tomu, aby bol svet bezpečnejším a mierumilovnejším miestom.

Nie snahou o dokonalosť  ale návratom k ľudskosti v sebe môžeme vytvárať mier v sebe aj vo svete okolo nás. Lebo práve to nás uzdravuje, schopnosť zostať ľudskí – so všetkým, čím prechádzame.