O energetických pripútaniach a návrate k sebe

V rôznych duchovných smeroch sa často hovorí o tom, že sa na človeka môžu „nalepiť duše“, entity alebo akési cudzie energie, ktoré z neho odčerpávajú silu, ovplyvňujú jeho správanie alebo dokonca prispievajú k chorobám. Tento obraz sa objavuje v šamanizme, v niektorých budhistických tradíciách, v spiritualizme aj v rôznych ezoterických smeroch. Aj tu opisy bývajú podobné: ide o vedomia, ktoré neodišli ďalej (do svetla), o zvyškové energie zosnulých alebo o nízkovibračné bytosti/entity, ktoré sa prichytia na človeka, živia sa jeho energiou a zosilňujú v ňom smútok, strach či sebadeštruktívne sklony. Pre mnohých ľudí je tento obraz veľmi presvedčivý, pretože presne vystihuje ich vnútorný pocit: akoby v nich bolo niečo, čo nie je ich, čo ich ovláda, vyčerpáva alebo núti robiť veci proti vlastnému dobru.

Je možné, že v niektorých prípadoch môže ísť aj o jav, ktorý sa v duchovných, či mystických tradíciách opisuje ako prítomnosť neodídenej duše či cudzej energie, no pravda je, že nikto presne nevie, ako tieto procesy v skutočnosti fungujú. Som presvedčená, že človek potrebuje ostať mentálne otvorený, pretože práve v otvorenosti si zachováva schopnosť vidieť veci z viacerých uhlov a nevytvára si strnulé presvedčenia, ktoré by ho mohli časom obmedzovať alebo viesť smerom, ktorý mu neslúži.Ja osobne si však myslím, že v mnohých prípadoch sa tento pocit prejavuje aj na základe potlačenej časti jeho vlastnej psychiky. Keď sa na tento jav pozrieme bližšie, zistíme, že v mnohých prípadov ide o niečo veľmi ľudské a veľmi blízke a nie cudzie. To, čo človek môže pociťovať ako prítomnosť cudzej energie - entity, býva často potlačená časť jeho vlastnej psychiky, ktorá sa hlási o slovo.

Môže to byť starý hnev, nevypovedaná bolesť, pocit viny, hanba, sebazničujúce presvedčenie alebo trauma, ktorá nebola spracovaná. Pretože tieto časti človek odmieta prijať ako svoje, prežíva ich ako cudzie, nepriateľské, ako niečo, čo do neho nepatrí. A tak vzniká pocit, že ho ovláda „niečo zvonka“. Podobne to môže byť aj s rodinnými vzorcami. Človek v sebe nesie presvedčenia, reakcie a emócie, ktoré nepatria jemu osobne, ale boli odovzdávané z generácie na generáciu. Potom má pocit: "Toto nie som ja, ale aj tak to robím, aj tak to cítim. Akoby reagoval niekto miesto mňa, hoci ja tak reagovať nechcem.",  a môže sa to javiť ako niečo nalepené, cudzie, čo ním manipuluje.

K tomu sa často pridáva dlhodobé vyčerpanie nervového systému. Chronický stres, potláčanie emócií, pocit bezmocnosti, nedostatok podpory alebo života bez radosti vedú k tomu, že človek stráca kontakt so sebou. Necíti sa vo svojom tele, nemá energiu, má nutkavé myšlienky alebo správanie, ktoré si nevie vysvetliť. V takom stave sa prirodzene objaví pocit, že ho niečo ovláda. Tento stav sa pripisuje tomu, že na ňom parazituje nejaká nízkovibračná bytosť, entita, či zbytková energia nejakého zosnulého. V psychologii vypovedá stav o vyčerpaní, traume alebo rozštiepenej psychike.

V mnohých tradíciách sa hovorí, že nízkovibračné emócie priťahujú nízkovibračné bytosti. Keď to preložíme do psychologického jazyka, znamená to, že človek, ktorý žije dlhodobo v strachu, hanbe, hneve alebo beznádeji má oslabené hranice, nízku životnú energiu a je náchylnejší preberať cudzie emócie, názory a jednať pod tlakom, v nesúlade s vlastným vnútrom. Taký človek sa ľahko vyčerpá, ľahko sa prispôsobuje a často nevie povedať nie. Je to dôsledok stavu jeho nervového systému a o tom, čo všetko musel v živote uniesť. Práve takíto ľudia – veľmi citliví, empatickí, zranení alebo dlhodobo preťažení – bývajú najčastejšie presvedčení, že na nich niečo parazituje.

Duchovné smery hovoria, že k takémuto „prichyteniu“ môže dôjsť v stavoch silného strachu, hnevu, závislostí, extrémneho stresu alebo pri nevedomom experimentovaní so spiritualizmom. Ja pod tým vnímam, že sa v takýchto stavoch oslabuje kontakt so sebou, človek stráca vnútornú oporu a jeho psychika sa snaží prežiť akýmkoľvek spôsobom. Vznikajú únikové správania, nutkania, sebadeštruktívne cykly a pocit, že vlastný život nemá pod kontrolou.

Zaujímavé je, že aj duchovné tradície, ktoré o entitách hovoria, sa zhodujú v jednej zásadnej veci: žiadna bytosť nemá moc nad človekom, ktorý je vedomý, ukotvený a v kontakte so sebou. Silné vedomie, láska k sebe a jasné hranice vytvárajú prirodzenú ochranu. Človek, ktorý stojí vo vlastnej pravde, cíti svoju hodnotu a nesie zodpovednosť za svoje emócie, nie je energeticky prázdny ani otvorený pre cudzie vplyvy.

Preto sa aj spôsoby „odstraňovania entít“ v rôznych smeroch v skutočnosti podobajú. Nejde o boj s nejakou neviditeľnou bytosťou, ale o návrat k sebe. O uvedomenie si vlastných emócií, o odpustenie, o spracovanie bolesti, o posilnenie vlastnej energie cez spánok, pohyb, prírodu, teplé jedlo a bezpečné vzťahy. Ide o nastavenie hraníc, o schopnosť povedať nie, o to, aby človek prestal niesť zodpovednosť za všetkých okolo. Duchovné praktiky ako modlitba, meditácia, práca so svetlom či rituály odpustenia majú zmysel práve preto, že vracajú človeka späť k jeho vlastnému stredu.

Najsilnejšou ochranou nie sú očistné rituály ani ochranné symboly, ale stav vedomia, v ktorom človek prijíma seba, cíti svoju hodnotu, stojí pevne vo svojom živote a nežije v trvalom strachu. V takom stave je energeticky stabilný a nič sa naňho neprilepí, pretože v ňom nie je prázdne miesto, ktoré by potrebovalo zaplniť niečo zvonka.

Keď sa teda hovorí o nalepených dušiach, entitách alebo energetických parazitoch, môže ísť o obraz, ktorým sa opisuje vnútorný stav človeka. Stav, kde zostali neprežité emócie, staré traumy, prevzaté presvedčenia alebo dlhodobé vyčerpanie. A riešenie sa vždy nachádza na tom istom mieste: v návrate k sebe, k vlastnej sile, pravde a životnej energii. Keď sa človek začne o seba starať, keď si dovolí cítiť, čo cíti, a postaví sa za svoje potreby, to, čo tam kedysi držalo miesto a pôsobilo ako cudzia temná sila, sa postupne rozplynie a stratí svoj vplyv, pretože už v ňom nemá kde zostať.

Tým, že človek postupne zaplní svoj vnútorný priestor vlastnou prítomnosťou, vedomím a životnou silou sa stáva celistvým a slobodný sám v sebe.