Nadradenosť ako maska: nie je to moc, ale bolesť, ktorá hovorí cez nás

Nadradenosť nie je prejav vnútornej sily. Nezrodila sa z vyrovnanosti, ani z prirodzenej autority. Vzniká tam, kde sa niekde v hĺbke cítime malí, neistí a nehodní. Je to maska, ktorá zakrýva miesto, kde sa bojíme dotknúť svojej zraniteľnosti.

Niekedy pôsobíme navonok sebaisto, pevne, neotrasiteľne. No pod tým všetkým môže byť dieťa, ktoré sa kedysi naučilo, že prejaviť zraniteľnosť sa trestá, slabosť sa neodpúšťa, že chyba je nebezpečná,  a že aby prežilo, musí byť „nad tým“.
A tak sme sa naučili tváriť, že vieme viac, cítime menej, potrebujeme menej a máme pravdu častejšie.
Nadradenosť je však len snaha neprecítiť starú bolesť.

Ako sa nadradenosť prejavuje – a kedy si ju neuvedomujeme

Nemusí vyzerať ako otvorená arogancia. Môže byť jemná, tichá, dokonca „slušná“. Objavuje sa, keď nepotrebujeme počúvať, lebo „už vieme“. Keď druhého opravujeme alebo zľahčujeme, hoci o to nežiada. V princípe pociťujeme potrebu mať vždy pravdu, a v komunikácií sa často prejavuje ako odpor voči korigovaniu druhými.  Vedie tiež k potrebe mať posledné slovo. A ani nevieme, že je to preto, lebo sa bojíme priznať chybu, lebo by to ohrozilo obraz, ktorý si chránime. Keď sa v rozhovoroch staviame do role toho, kto hodnotí, posudzuje, vie lepšie, rozhoduje, čo je správne a čo nie je za tým často potreba ukázať prevahu. Takéto prejavy vedú aj k emocionálnemu dištancu, aby sme sa nemuseli dotýkať vlastnej zraniteľnosti. Ak sa pridajú prejavy, ktoré zdôrazňujú úspech, výkon alebo postavenie, je za tým len status, ktorý supluje vnútorný pocit hodnoty. 

Tieto prejavy nevyjadrujú, že sme zlí. Sú tu preto, aby sme mali príležitosť si ich uvedomiť, že jednáme pod vplyvom strachu. Naše ego sa bojí, že ak sa aspoň chvíľu nepostaví vyššie, niekto uvidí, ako nízko sa vnútri cítime. Z tohto dôvodu si obvykle aj sami bránime dopriať si pomoc alebo dokonca aj požiadať druhých o pomoc. Nadradenosť je často prejavom skrytej menejcennosti, ktorú si chceme udržať v tajnosti pred vonkajším svetom.

Prečo sa takto správame – a čo sa deje vo vnútri

Ak sa niekto správa nadradene, takmer vždy to znamená, že vnútri zažíva niektorý z týchto pocitov:

• bojím sa zlyhania - musím ukázať, že som "viac", neustály vnútorný boj s pocitom nedostatočnosti
• bojím sa byť zahanbený - prejavujem svoju schopnosť zvládnuť všetko
• bojím sa odmietnutia - ak budem vyššie, nemôžu ma zraniť
• bojím sa, že nie som dosť -  celý život dokazujem, že som hodný pozornosti
• bojím sa, že sa ukáže moja slabosť - naučím sa chrániť tak, že sa postavím „nad“ druhých
• bojím sa intimity a blízkosti - vytváram si odstup, bezpečný priestor, kde nemusím ukázať slabosť

Jednáme tak preto, lebo ide o zranenú sebaúctu. Necítime sa dosť hodnotní a nadradenosť potom slúži ako maska, ktorá má udržať ilúziu sily. Preto sa potrebujeme postaviť nad druhého. Nie preto, aby sme ho znehodnotili, ale aby sme sami seba ochránili pred odmietnutím, kritikou, pocitom slabosti, odkrytím nedostatočnosti. Preto ešte raz pripomeniem, že nadradenosť je teda snaha vyhnúť sa bolesti. Aj nadradený človek je len zranený.

Keď sa pýtame:

„Prečo sa ku mne správa tak povýšene?“
odpoveď často znie:
„Pretože sa v sebe cíti malý/á, neistý/á, ohrozený/á.“

A to platí aj opačne. Aj my sa tak správame vtedy, keď sa nám aktivuje vlastná stará bolesť.

Ako v sebe rozpoznať nadradenosť – jemne, úprimne, bez obvinenia

Skúste si úprimne položiť tieto otázky:

• Kedy naposledy som niekoho prerušil/a, lebo som mal/a pocit, že „už chápem“?
• Kedy som si myslel/a, že viem lepšie, než ten druhý – bez toho, aby som poznal/a jeho príbeh?
• V akej situácii potrebujem mať pravdu „za každú cenu“?
• Prečo ma tak ohrozuje, keď niekto nesúhlasí?
• Kde sa vo mne zobúdza pocit, že musím niekoho poučiť, napraviť, viesť, usmerniť?
• Kedy sa hanbím priznať chybu – a pred kým najviac?
• Pred kým sa snažím pôsobiť silnejšie, než sa cítim?

A tá najdôležitejšia:

Pred čím ma chce nadradenosť uchrániť?
Pred akou bolesťou? Pred akým zranením?

Lebo až keď uvidíme, čo sa snažíme skryť, dokážeme prestať používať nadradenosť ako brnenie. Nadradenosť nie je charakterová vada. Je to obrana pred zraniteľnosťou. Človek, ktorý sa správa nadradene, netrpí prebytkom sebavedomia. Trpí jeho nedostatkom. Odmieta cítiť hanbu, nehodnotu, neistotu, bezmocnosť, zranenie.

Potrebuje kontrolovať, lebo sa bojí chaosu.
Potrebuje rozhodovať, lebo sa bojí zodpovednosti druhých.
Potrebuje mať pravdu, lebo sa bojí zlyhať.
Potrebuje ukazovať silu, lebo sa bojí byť slabý.

V skutočnosti túži po tom istom ako každý:

• byť videný
• byť uznaný
• byť prijatý
• nebyť odmietnutý
• nebyť zahanbený

Nadradenosť je len menej zrejmá forma strachu. 

Čo nadradenosť skutočne potrebuje?

Nadradenosť „nezmizne“, keď sa človek pokarhá, zosmiešni alebo zlomí. Nie je možné ju zložiť silou, konfrontáciou, trestom či ponížením, ale pochopením. Až ked si uvedomíme, že sme si túto masku vytvorili na svoju ochranu, máme príležitosť:

• pochopiť svoju vnútornú bolesť,
• vrátiť sa k zranenej časti seba,
• nadobudnúť bezpečie bez moci,
• cítiť, že môžeme byť aj slabí, aj nedokonalí – a stále prijatí.

 Až vtedy ego prestane bojovať a potreba nadradenosti sa rozpustí. Nadradenosť mizne tam, kde môže vzniknúť skutočné sebaprijatie.

Otázky, ktoré otvárajú priestor pre liečenie

• Dokážem priznať, že niekedy potrebujem byť „vyššie“, aby som necítil/a, aké nízke je moje sebavedomie?
• Dokážem prijať, že aj ja sa bojím – a že môj strach má právo existovať?
• Čo by sa stalo, keby som sa prestal/a tváriť silnejšie, než sa cítim?
• Kto by som bol/a bez potreby dokazovať svoju hodnotu?
• Ako by som sa správal/a, keby som sa nebál/a byť zraniteľný/á?
• Čo by som cítil/a, keby som si dovolil/a byť „len človekom“, nie tým, kto vie viac?

Tam, kde sa objaví úprimnosť, prijatie seba aj v tejto forme prejavu, súcit, pochopenie a prejavenie si lásky, tam sa nadradenosť rozplynie. Nadradenosť sa nelieči ponížením. Lieči sa prijatím. Keď človek prvýkrát uvidí, že nadradené správanie nie je jeho „zloba“, ale jeho bolesť, začne k sebe pristupovať inak: nie trestom, nie kritikou, nie vinou, ale súcitom.

Súcit totiž rozloží to, čo budoval strach. Strach v nás vytvára napätie, obranu a potrebu mať kontrolu. Učí nás chrániť sa odstupom, hodnotením a často aj pocitom nadradenosti – len aby sme nemuseli cítiť vlastnú zraniteľnosť. Súcit ide presne opačným smerom. Neútočí na strach, nesnaží sa ho potlačiť ani poprieť. Len mu prestane veriť.

Keď sa na seba alebo na druhého pozrieme so súcitom, obranné múry sa začnú uvoľňovať. Už nemusíme dokazovať, že máme pravdu. Nemusíme sa vyvyšovať ani skrývať. Súcit nám dovolí vidieť, že za každým tvrdým postojom, hnevom či potrebou mať navrch je obyčajný ľudský strach – z odmietnutia, z poníženia, zo straty hodnoty.

A práve v tejto chvíli sa niečo zásadné mení. To, čo strach staval roky ako ochranu, sa začne rozpadávať samo, bez boja. Nie preto, že by sme sa stali slabšími, ale preto, že už nepotrebujeme obranu. Súcit vytvára vnútorný pocit bezpečia, v ktorom už nie je nutné útočiť, porovnávať sa ani mať navrch.

Keď je prítomný súcit, strach stráca svoju moc. A tam, kde strach prestane riadiť naše reakcie, vzniká priestor pre skutočné stretnutie – so sebou aj s druhými. A až tam začína skutočná zmena – nie v tom, že sa snažíme byť „lepší“, (v porovnávaní sa s druhými) ale v tom, že sa prestávame báť byť pravdiví. To je cesta k uzdraveniu seba.