Keď sa utrpenie stane identitou

O nevedomej role obete a potrebe byť videný cez bolesť

 

Existujú ľudia, ktorých život sa opakovane odohráva v tieni vážnych situácií, nehôd, chorôb, postihnutí či neustálych problémov. Ich príbeh je plný náročných okolností a utrpenia, ktoré akoby nikdy nekončilo. Navonok to môže vyzerať ako séria nešťastných náhod alebo krutý osud. Pri hlbšom pohľade sa však často ukazuje niečo iné – nevedomá identifikácia s rolou trpiaceho, ktorú si človek osvojil ako spôsob prežitia.

Takýto človek zvyčajne netuší, že je obeťou vlastného ega. Ego si totiž vytvorilo masku – rolu obete, trpiteľa – cez ktorú sa snaží zabezpečiť to, po čom duša v skutočnosti túži: byť videná, prijatá a cítiť svoju hodnotu.

 

Utrpenie ako jazyk, ktorým sa učíme byť videní

Pre mnohých ľudí sa bolesť stala hlavným komunikačným jazykom. Nie preto, že by si ju vedome vyberali, ale preto, že v minulosti fungovala. Často už v detstve zažili, že pozornosť, starostlivosť alebo blízkosť prichádzali až vtedy, keď niečo nezvládali, keď boli chorí, slabí alebo vážne zranení (kde získali pocit, že musia „niečo mať“, aby mali nárok na starostlivosť).

V bežnom stave – keď „bolo všetko v poriadku“ – zostávali prehliadaní, zanedbávaní akoby na nich nezáležalo. Nezáujem o ich osobu, viedlo k neviditeľnosti vlastnej bolesti. Ide o stav, v ktorom vnútorné prežívanie človeka nebolo nielen v detstve ale aj následne dlhodobo nikým vnímané, pomenované ani zrkadlené. Nešlo o to, že by dieťa nezažívalo bolesť, ale o to, že pre jeho prežívanie neexistoval bezpečný priestor, kde by mohlo byť prijaté, vypočuté a pochopené.

Keď okolie prejavovalo nezáujem o jeho vnútorný svet, dieťa sa postupne naučilo, že:

• moje pocity nie sú dôležité,
• nemá zmysel o nich hovoriť,
• nikto sa aj tak úprimne nespýta, ako sa mám „naozaj“.

Otázka „Ako sa máš?“ sa síce mohla objavovať, ale často len formálne. Chýbala skutočná zvedavosť, prítomnosť a ochota zostať s tým, čo by mohlo vyjsť na povrch. Dieťa tak ostávalo so svojou bolesťou samo, bez potvrdenia, že to, čo cíti, je reálne, pochopiteľné a hodné pozornosti.

Dôsledkom je, že bolesť sa stáva neviditeľnou aj pre samotného človeka. Nevníma ju ako emóciu, ktorú možno pomenovať a spracovať, ale ako neurčitý tlak, smútok, prázdno či telesný problém. V dospelosti potom často hľadá spôsob, ako túto bolesť zviditeľniť navonok – prostredníctvom utrpenia, existenčných problémov alebo chorôb – pretože to je jediný jazyk, ktorý sa kedysi ukázal ako funkčný.

Neviditeľnosť vlastnej bolesti teda nevzniká z jej neprítomnosti, ale z absencie vzťahu, v ktorom by mohla byť videná, pochopená a prijatá.

Okrem absencie skutočného záujmu o ich vnútorný a emocionálny stav boli títo ľudia často vystavení aj nepriamej či priamej kritike – pocitu, že nie sú dosť dobrí, že sú príliš citliví alebo dokonca na obtiaž. Rodičia bývali emočne nedostupní, vyčerpaní alebo zahltení vlastnými problémami, a dieťa tak nemalo priestor bezpečne a bez následkov pomenovať to, čo prežíva. Postupne sa učilo potláčať svoje potreby a emócie, aby „nezaťažovalo“, aby nenarušovalo krehkú rovnováhu v rodine. Často vyrastalo v prostredí poznačenom stratou, odmietnutím, chaosom či nepredvídateľnosťou, kde chýbal pocit stability a istoty.

Dieťa si z toho odnáša tiché, no veľmi silné presvedčenie:
„Keď trpím, niekto si ma všimne, dostane sa mi láskavého súcitného slova alebo starostlivosť, či prejavený záujem. Keď som v poriadku, prežívam pocit opustenia-nezáujmu, pocit nedostatočnosti, zbytočnosti, nedocenenia,...“(„Som nikto“)

Toto presvedčenie sa časom zapíše hlboko do psychiky aj tela a v dospelosti sa môže prejavovať ako neustále priťahovanie náročných situácií, zdravotných problémov alebo dramatických životných okolností. Z duchovného pohľadu ide o závislosť na utrpení ako náhrade za lásku.

 

Ego a maska večného trpiteľa

Ego je majster prežitia. Keď si raz osvojí stratégiu, ktorá fungovala, bude ju opakovať, aj keď už dávno prestala slúžiť životu. V tomto prípade ide o masku trpiaceho – identitu postavenú na bolesti, problémoch a krízach.

Utrpenie mu paradoxne dáva:

• identitu („viem, kto som – ten, čo trpí“) – často rozpráva o tom, čo je zlé, ťažké, nespravodlivé
• známy terén (chaos je známy, pokoj nie) - má problém prijať pokoj, radosť alebo ľahkosť; nevie, kým by bol, keby jeho problémy zmizli
• kontrolu (bolesť je predvídateľná) - známa bolesť je pre neho bezpečnejšia než neznámy pokoj; cíti sa „živý“ najmä vtedy, keď rieši problém, zápasí, prekonáva prekážku alebo hasí krízu, pretože v napätí a boji má jasné miesto, úlohu a smer, zatiaľ čo v pokoji by musel čeliť prázdnu (pocitom, ktoré by sa mohli začať vyplavovať na povrch) a otázke, kým vlastne je bez problémov.
• ochranu pred skutočnou blízkosťou (utrpenie vytvára odstup) - bolesť a neustále problémy slúžia ako bezpečná bariéra, vďaka ktorej sa človek nemusí naplno otvoriť druhým; blízkosť by totiž znamenala zraniteľnosť, možnosť odmietnutia a konfrontáciu s vlastnými emóciami, na ktoré sa necíti pripravený
• vyhnutie sa radosti, ktorá by mohla viesť k ďalšej strate - podvedome sabotuje obdobia, keď sa veci zlepšujú; radosť a spokojnosť sú podvedome vnímané ako nebezpečné, pretože v minulosti mohli predchádzať bolesti či strate; zotrvávanie v utrpení tak pôsobí ako ochrana pred sklamaním, nádejou a následným pádom

Utrpenie sa stáva známym terénom. Je síce bolestivé, ale predvídateľné. Naopak, pokoj a stabilita môžu vyvolávať úzkosť, prázdno, stratu identity alebo pocit viny.

Prečo je pokoj spojený s vinou

Takýto človek si často nesie nevedomé presvedčenia:

• „Keď som v pokoji, niečo zanedbávam.“
• „Nemám právo mať sa dobre, keď iní trpia.“
• „Som hodný pozornosti len vtedy, keď trpím.“
• „Ak neprežívam bolesť, som sebecký alebo ľahostajný.“
• „Byť silný znamená zostať sám.“
• „Ak by som bol v poriadku, nič neznamenám, som nezaujímavý, som nikto.“
• „Keď sa veci upokoja, keď sa mám dobre, určite príde niečo zlé.“

Pokoj je pre neho podozrivý. V detstve alebo v minulosti totiž pokoj často neznamenal bezpečie, ale skôr ticho pred búrkou, obdobie, keď sa problémy len dočasne utlmili. Nervový systém sa tak naučil, že napätie je normálny stav a uvoľnenie nie. Častým znakom je nepretržitý stres v ich životných situáciách.

Vina ako ochranný mechanizmus

Pocit viny pri pokoji slúži ako vnútorná brzda. Drží človeka v známom móde prežívania:

• ak cítim vinu, vrátim sa späť k utrpeniu,
• ak sa vrátim k utrpeniu, som „na správnom mieste“,
• ak trpím, mám pocit, že si zaslúžim lásku alebo pozornosť.

Vina teda nie je morálnym zlyhaním, ale ochranným mechanizmom ega, ktoré sa bojí straty identity. Pokoj by totiž znamenal, že maska trpiteľa už nie je potrebná – a to vyvoláva existenčný strach: „Kým budem, ak nebudem trpieť?“

Dovoliť si pokoj bez viny

Dovoliť si pokoj bez viny znamená:

• prestať veriť, že bolesť je podmienkou hodnoty,
• uznať, že pokoj neznamená zradu minulosti ani ľahostajnosť k bolesti,
• prijať, že mať sa dobre nie je nefér ani nebezpečné,
• dovoliť telu aj duši vystúpiť z neustálej pohotovosti (módu prežitia).

Je to akt hlbokého vnútorného súhlasu so sebou samým – so životom, ktorý nemusí byť neustály boj, aby mal zmysel.

 

Čo si ego (maska zraneného) myslí, že tým získa

Na hlbokej, často nevedomej úrovni človek predpokladá, že prostredníctvom utrpenia získa:

• pozornosť („konečne si ma všimnú“)
• súcit („niekto uzná, že to mám ťažké“)
• starostlivosť („niekto sa o mňa postará“)
• ospravedlnenie vlastnej existencie - slabosti („mám dôvod byť slabý“)
• únik od zodpovednosti za vlastný život, hranice či zmeny („deje sa mi to“)

Nie je to manipulácia v bežnom zmysle slova. Je to zúfalý pokus ega zabezpečiť lásku inak, keď nevie, ako o ňu požiadať priamo. Je to hlboko zakorenený vzorec prežitia.

V takomto vnútornom postoji, v ktorom sa človek vníma ako pasívny objekt okolností, nie ako aktívny tvorca svojho života; veci sa mu „stávajú“, on ich nevolí, a tým pádom nemusí niesť zodpovednosť za rozhodnutia, smer ani zmenu, legitimizuje zotrvávanie v tom, čo je pre neho známe, hoci bolestivé. Nevedomky je tak sám sebou udržiavaný v presvedčení, že „nemá na výber, je obeťou deja, nie jeho účastník“, čím odkladá stretnutie so sebou, so svojou slobodou a schopnosťou tvoriť vlastný život, pretože je to pre neho jednoduchšie (aj keď sa to tak nejaví), než opustiť známu identitu obete.

Vnútorný postoj „nemôžem, lebo trpím“ (pocit bezmocnosti); presvedčenie, že okolnosti, minulosť, telo alebo osud majú väčšiu moc než on sám, a že kým je v bolesti, nemusí robiť rozhodnutia, nastavovať hranice ani riskovať zmenu, ktorá by ho postavila do plnej dospelosti a konfrontovala s vlastnou silou, mu slúži ako ospravedlnenie, prečo veci nemusia ísť ďalej, prečo sa netreba pohnúť, prečo ešte „nie je čas“ prevziať zodpovednosť za seba.

 

Prečo sa tento vzorec tak ťažko opúšťa

Byť „ten, kto trpí“, poskytuje jasnú identitu a pocit ukotvenia – človek má aspoň odpoveď na otázku, kým je a aké miesto v živote zaujíma. Utrpenie sa stáva oporným bodom, cez ktorý sa definuje, rozpoznáva a prezentuje svetu. Zároveň však táto identita vytvára ochranný odstup od skutočnej blízkosti. Skutočná blízkosť totiž nevyžaduje príbeh bolesti, ale otvorenosť, úprimnosť a zraniteľnosť bez masky. A práve to je pre človeka, ktorý sa nikdy necítil emočne bezpečne, mimoriadne ohrozujúce – bez utrpenia by zostal odkrytý, bez obrany, bez istoty, že bude prijatý aj vtedy, keď nebude ničím „zaujímavý“ ani chránený rolou trpiteľa.

Utrpenie navyše umožňuje presunúť pozornosť von: „Za môj stav môžu okolnosti, ľudia, telo, osud.“ A hoci to na prvý pohľad nemusí dávať zmysel, práve preto, že človek skutočne prežíva bolestivé situácie, je pre neho paradoxne jednoduchšie zotrvať v bolesti, než sa obrátiť k vlastnej frustrácii, smútku, hnevu či nenaplneným potrebám.

Obrátiť sa k vlastnej frustrácii, smútku, hnevu či nenaplneným potrebám totiž neznamená len pripustiť, že „cítim sa zle“. Znamená to vstúpiť do kontaktu s emóciami, ktoré boli v minulosti nevidené alebo neprijateľné a následne potlačené. Opäť sa dotknúť tých zraňujúcich emócií, pre ktoré nebol vytvorený bezpečný priestor. Ide o pocity, ktoré kedysi nemohli byť vyjadrené, pochopené ani prijaté v láske, a preto zostali uložené hlboko v tele a psychike.

Tento obrat k sebe si vyžaduje zastavenie sa, stíšenie a ochotu pozrieť sa pravde do očí – priznať si, čo chýbalo, čo bolelo, kde vznikol pocit krivdy, opustenia či bezmocnosti. Znamená to prestať hľadať vinníka vonku a začať niesť zodpovednosť za vlastné vnútorné prežívanie. Pre mnohých je to oveľa desivejšie než samotná bolesť, ktorú prežívajú navonok, pretože to otvára staré rany, ktoré nikdy neboli ošetrené, vypočuté ani odpustené.

Zotrvať v utrpení je tak paradoxne jednoduchšie než sa stretnúť s týmito hlbokými emóciami, dovoliť si ich precítiť a postupne uvoľniť. Utrpenie vonku udržiava pozornosť mimo seba; obrátenie sa dovnútra však znamená skutočnú zmenu – opustenie starej identity, prijatie vlastnej bolesti a vytvorenie nového vzťahu k sebe samému.

Človek, ktorý potrebuje byť videný cez utrpenie, si nevedome osvojil presvedčenie, že jeho bytie má hodnotu len vtedy, keď trpí. Na hlbšej úrovni ide o stratégiu prežitia – nie o manipuláciu. Utrpenie sa stalo jazykom, ktorým sa naučil byť videný, prijatý alebo aspoň nezabudnutý.

Z duchovného hľadiska ide o odpojenie od vlastnej hodnoty, od pocitu „som dosť“ bez podmienok. Duša sa naučila, že láska, pozornosť a blízkosť neprichádzajú prirodzene, ale musia byť „zaslúžené“ cez bolesť.

 

Skutočné uzdravenie

Uzdravenie nezačína tým, že človek prestane trpieť alebo popierať bolesť. Začína tým, že prestane byť niekým, kto potrebuje trpieť, aby mal hodnotu. Oddelí svoju hodnotu od utrpenia. Ide o hlboký vnútorný obrat, v ktorom sa človek učí:

• cítiť svoju hodnotu aj bez krízy
• pomenovať potreby bez choroby a dramatických situácií
• dovoliť si byť videný aj v pokoji; dovoliť si pokoj bez viny
• opustiť presvedčenie, že láska (starostlivosť, pozornosť, prejavenie záujmu) musí bolieť

Z duchovného pohľadu je to návrat k pravde, ktorú ego nikdy nepoznalo, ale duša áno:

Moja hodnota nevzniká z toho, čím prechádzam – z utrpenia, ale z toho, kým som. Moja hodnota existuje sama o sebe.

 

 

Ak ste sa v tomto texte aspoň v niečom spoznali, nemusí to znamenať, že s vami „niečo nie je v poriadku“. Môže to byť pozvanie pozrieť sa láskavejšie na to, akým spôsobom ste sa kedysi naučili prežívať a chrániť sa. Skúste sa dnes na chvíľu zastaviť a položiť si otázku:

„Kto by som bol(a), keby som nemusel(a) trpieť, aby som mal(a) hodnotu?“

Utrpenie často neodchádza vtedy, keď s ním bojujeme, ale keď mu porozumieme. Ak máte pocit, že sa opakovane ocitáte v náročných situáciách, môže to byť signál, že niektoré vaše emócie alebo potreby čakajú na vypočutie. Dovoľte si urobiť prvý vnútorný krok – nie smerom k ďalšiemu riešeniu, ale smerom k sebe.

Ak zároveň cítite, že sa vás táto téma dotýka hlbšie a chcete jej porozumieť v súvislosti s vlastným životným príbehom, nemusíte na to byť sami. Rada vás v tomto procese prevediem – stačí mi napísať prostredníctvom kontaktu. Niekedy stačí bezpečný priestor, v ktorom môže byť bolesť videná aj bez potreby ďalšieho utrpenia.

Pokoj nemusí byť niečo, čo si treba zaslúžiť. Možno je to len niečo, čo ste si doteraz nikdy nedovolili. Skúsme spolu objaviť, v čom a prečo si bránite žiť život bez neustálej bolesti.