Keď človek žije v móde prežitia

Prečo sa tento stav nazýva „mód prežitia“

Názov mód prežitia nevznikol náhodou. Pochádza z reálnych situácií, v ktorých je človek vystavený skutočnému ohrozeniu života. Predstavte si človeka, ktorý sa ocitol v neznámom prostredí. Nemá prístup k jedlu, vode, bezpečnému úkrytu ani k ľuďom, ktorí by mu pomohli. Je odkázaný len sám na seba.

Možno sa pohybuje v džungli, kde hrozí útok zvieraťa.
Možno sa skrýva v lese pred ozbrojenou skupinou, ktorá ho hľadá.
Možno sa ocitol na neznámom území, kde nevie, kto je priateľ a kto nepriateľ.

V takých chvíľach sa celý organizmus prepne do mimoriadneho režimu. Pozornosť sa sústreďuje na jediné - prežiť. Mnohé telesné funkcie sa spomalia alebo idú úplne bokom.
Imunitný systém pracuje na minimum. Trávenie sa spomaľuje. Telo prestáva riešiť drobné nepohodlie – špinu, chlad, únavu či bolesť svalov. Človek môže byť hladný, smädný alebo premrznutý, no tieto signály ustupujú do úzadia, pretože najdôležitejšia je ostražitosť.

Mozog neustále vyhodnocuje prostredie. Každý zvuk v lese môže znamenať hrozbu. Každý pohyb v kroví môže byť predátor. Každý neznámy tieň môže signalizovať nebezpečenstvo. Spánok je plytký a nepokojný. Človek spí ako myš na vreci – pripravený vyskočiť pri najmenšom šuchnutí. Nervový systém je napnutý ako struna. V tomto stave je to úplne prirodzené. Takýto režim totiž zvyšuje šancu, že človek prežije.

Problém nastáva vtedy, keď sa tento mód prežitia prenesie do bežného života, kde už skutočné nebezpečenstvo neexistuje. Telo a psychika však reagujú, akoby tam stále bolo. A tak sa môže stať, že človek žije medzi blízkymi ľuďmi, vo vlastnom dome, v relatívnom bezpečí – no jeho nervový systém stále funguje, akoby bol v nebezpečnej džungli.

Ako to vyzerá v bežnom živote

Niektorí ľudia žijú svoj život akoby boli neustále pripravení na boj. Stačí drobná poznámka, otázka alebo pohľad a ich telo okamžite reaguje napätím. V očiach sa objaví ostražitosť, hlas sa zmení, slová sa vyostria. V tej chvíli sa zdá, akoby sa pred nimi objavil nepriateľ. Lenže v skutočnosti tam často nestojí nepriateľ. Stojí tam partner, dieťa, rodič, kolega alebo priateľ, ktorý sa snaží niečo povedať, vysvetliť alebo sa len obyčajne porozprávať.

A predsa to v takom človeku spustí obranný mechanizmus. Napriek tomu, že človek neni vystavený situácií, v ktorej by mu šlo skutočne o život, aj tak sa pre takýto stav ujal rovnaký názov - mód prežitia.

Je to teda vnútorné nastavenie, v ktorom človek žije s pocitom ohrozenia. Nie vždy si ho uvedomuje. Navonok môže pôsobiť sebavedomo, rázne alebo dokonca dominantne. Vo vnútri však jeho nervový systém funguje tak, akoby bol stále v situácii, kde sa musí brániť.

Telo je napäté, myseľ neustále vyhodnocuje, čo by mohlo byť útokom, a emócie reagujú skôr, než má človek možnosť situáciu pokojne pochopiť. V takomto stave je človek v princípe preexcitovaný. Nervový systém je nastavený na vysokú pohotovosť. Reakcie prichádzajú rýchlo, prudko a často bez schopnosti rozlíšiť, či ide o skutočné ohrozenie alebo len o obyčajnú situáciu.

Ak niekto vysloví nesúhlas, môže to byť vnímané ako útok.
Ak niekto položí otázku, môže to byť vnímané ako spochybňovanie.
Ak niekto vyjadrí pocit, môže to byť vnímané ako obvinenie.

A tak človek reaguje skôr, než sa stihne zastaviť.

Bráni sa.
Obhajuje sa.
Dokazuje svoju nevinu.
Snaží sa ukázať, že on je ten, kto je v práve.

 

Uvediem príklad takejto situácie:

Predstavte si obyčajný večer v kuchyni. Partner sa snaží pokojne povedať: „Vieš, dnes som mal pocit, že si na mňa reagovala trochu podráždene.“

Táto veta je v skutočnosti len pokusom pomenovať pocit. Lenže človek v móde prežitia ju môže počuť úplne inak. V jeho vnútri sa okamžite rozsvieti červené svetlo. Mozog vyhodnotí situáciu ako útok. A skôr než stihne premýšľať, už reaguje.

„A zase som ja tá/ten zlý? Ty si nikdy nevšimneš, čo všetko robím! Stále len hľadáš, čo robím zle!“

Hlas sa zvýši, telo sa napne, argumenty začnú lietať jeden za druhým. Partner, ktorý chcel len hovoriť o svojom pocite, sa zrazu ocitne v obrannom boji. Snaží sa vysvetliť:

„Ja ťa nekritizujem, len som chcel povedať, ako som sa cítil.“

Lenže v tej chvíli už obranný systém beží naplno. A keď obranný systém preberie kontrolu, slová druhého človeka sa prestávajú počúvať. Každá veta sa vyhodnocuje ako ďalší útok. Rozhovor sa zmení na konflikt. A často končí vyčerpaním oboch strán. Tento príklad ukazuje niečo veľmi dôležité. Človek v móde prežitia často nebojuje s druhými ľuďmi. Bojuje s pocitom ohrozenia, ktorý sa v ňom spustil. A kým tento vnútorný alarm zostáva zapnutý, každá obyčajná situácia sa môže zmeniť na bojisko. Slová sa menia na oštepy. Argumenty na štíty. Každá veta je vnímaná ako útok, ktorý treba odraziť. V takých chvíľach už nehovorí pokojná časť človeka. Hovorí jeho ego, ktoré si kedysi vytvorilo konkrétny spôsob ochrany. Tento ochranný mechanizmus však nevznikol náhodou. Vznikol v minulosti – v čase, keď človek zažil bolesť, poníženie, odmietnutie alebo nespravodlivosť, ktorú nedokázal spracovať.

Vtedy sa v ňom vytvoril vnútorný program:

„Už nikdy nedovolím, aby sa mi to stalo znova.“

A odvtedy jeho systém reaguje na každú podobnú situáciu ako na potenciálne ohrozenie. Stačí, že vníma slová ako náznak kritiky, pocit, že je posudzovaný alebo len drobný tón v hlase druhého človeka, pripomínajúci zranenie, ktoré taký ton sprevádzalo a obranný program sa okamžite aktivuje.

Je to rýchlejšie než vedomé myslenie, pretože reakcia pochádza z reaktívnej mysle, ktorá má obrannú odpoveď pripravenú už vopred. Ide o nevedomú reakciu, ktorá sa spúšťa okamžite – často už pri samotnom náznaku alebo pocite ohrozenia.

Takýto človek sa môže zdať útočný, nepríjemný, reaktívny alebo agresívny. Môže sa zdať, že v každom vidí nepriateľa. V skutočnosti však jeho systém len robí to, čo sa naučil - chrániť zranené miesto vo vnútri. Pre ľudí v jeho okolí je však takýto spôsob fungovania veľmi náročný. Partneri, deti alebo blízki sa postupne naučia chodiť okolo neho „po špičkách“. Premýšľajú nad každým slovom, snažia sa vyhnúť témam, ktoré by mohli vyvolať nepríjemnú reakciu. Chvíľu to funguje. Lenže časom zistia, že ani opatrnosť nič nezaručuje. Reakcia môže prísť aj tak. Stačí maličkosť – výraz v tvári, nepresne zvolená veta, nevhodne použité slovo,  nedostatočne vysvetlená informácia alebo jednoducho nesprávne zvolený moment. A tak ľudia okolo postupne začnú ustupovať. Niekto sa stiahne, iný rezignuje a niekto sa jednoducho prestane snažiť. Neznamená to, že by im na tom človeku nezáležalo. Skôr im postupne dochádza energia pokračovať v komunikácii, ktorá je pre nich vyčerpávajúca. Paradoxne, človek v móde prežitia sa často cíti opustený, no neuvedomuje si, že jeho vlastné obranné reakcie k tomuto opusteniu postupne prispievajú.

Je totiž veľmi ťažké hovoriť s niekým, kto je stále pripravený bojovať. Dôležité je však pochopiť jednu vec. Človeka v móde prežitia nie je možné presvedčiť argumentmi. Nie je možné ho prinútiť uveriť niečomu, čo by mu mohlo pomôcť. Pretože v tej chvíli jeho systém nepočúva. Je nastavený na obranu. Ak mu niekto povie, že reaguje príliš ostro, môže to vnímať ako útok. Ak mu niekto povie, že daný postoj, ktorého si u neho všimol, mu pravdepodobne môže vyvolávať pocit bezmocnosti, môže to vnímať ako znehodnotenie. Ak mu niekto ponúkne pomoc, môže to vnímať ako manipuláciu alebo ako dôvod mať sa na pozore, aby neuveril niečomu, čo nechce prijať. A tak sa paradoxne bráni aj tomu, čo by mu mohlo priniesť úľavu. Zmena je možná až vtedy, keď si človek sám začne uvedomovať, že jeho reakcie mu neprinášajú pokoj, ale neustály boj. A že za tým bojom je časť jeho vnútra, ktorá bola kedysi zranená.

Kým však človek nie je pripravený pozrieť sa na toto zranenie, nikto ho k tomu nedokáže prinútiť. Akékoľvek pokusy upozorniť ho na to, čo sa v ňom deje, alebo mu ukázať možné príčiny jeho reaktívnych reakcií, môžu naraziť na paľbu protiargumentov, obranných reakcií alebo aj priamych útokov.

Nie je jeho prioritným záujmom druhých zraňovať, ale jedná tak preto, že sa snaží odzbrojiť toho, koho v tej chvíli vníma ako nepriateľa – len aby sa nikto nedotýkal miest, ktoré v ňom stále bolia.

 

Ako spoznať, že sa v móde prežitia nachádzaš ty sám

Niektorí čitatelia pri takomto texte spoznajú niekoho zo svojho okolia. Iní však zrazu pocítia zvláštny nepokoj. Akoby sa ich niektoré riadky dotýkali osobnejšie, než by chceli. Ak sa človek nachádza v móde prežitia, často si to neuvedomuje. Zdá sa mu, že len reaguje na správanie druhých. Že sa bráni nespravodlivosti. Že sa snaží vysvetliť pravdu.

Lenže existuje niekoľko znakov, ktoré môžu naznačovať, že obranný systém preberá kontrolu častejšie, než by bolo potrebné.

Možno si všimnete, že vás ľudia často „nechápu“, a máte silnú potrebu byť pochopený/á
Možno máte pocit, že vás druhí z niečoho obviňujú, aj keď sa len snažia vysvetliť svoj pohľad.
Možno sa vo vás pri rozhovoroch rýchlo objaví napätie, potreba obhajovať sa alebo dokazovať, že ste v práve.
Možno máte pocit, že vás ľudia posudzujú, aj keď nič také nepovedali.
A možno sa vám stáva, že rozhovor, ktorý začal pokojne, sa zrazu zmení na konflikt.

Človek, ktorý sa nachádza v móde prežitia, často reaguje spôsobom, ktorý môže byť pre druhých veľmi mätúci. Stačí, aby niekto pomenoval svoj pocit alebo upozornil na problém. Napríklad pokojne povie:

„Mám pocit, že v poslednom čase sa medzi nami ťažšie rozpráva.“

Namiesto toho, aby sa rozhovor otvoril smerom k pochopeniu, môže sa zrazu zmeniť smer celej komunikácie.

„Ty ma stále len kritizuješ.“
„Zase zo mňa robíš toho zlého.“
„Ty si myslíš, že som neschopná/ý.“
„Ja len upravujem tvoje vyjadrenia, aby boli presné.“
„Takto som to nepovedal/a“
„Ja sa len bránim.“
„Zase potrebuješ mať pravdu.“
„Ty ma stále len opravuješ.“
„Ty chceš len dokázať, že ja robím niečo zle.“

Človek v móde prežitia tak paradoxne obviní druhého presne z toho, čo robí sám – z potreby mať pravdu. Zrazu sa začína rozvíjať úplne iný typ debaty. Pozornosť sa presunie na slová, formulácie, detaily. Začne sa analyzovať každá veta.

„Ale ty si pred chvíľou povedala niečo iné.“
„Tak ako to vlastne myslíš? Najprv tvrdíš toto a teraz niečo iné.“
„To nie je presné. Takto to nebolo.“
 

Rozhovor sa začne točiť okolo drobností, ktoré v skutočnosti nemenia význam toho, čo bolo povedané. Obsah informácie síce zostáva rovnaký, ale pozornosť sa presunie na formu. Na presnosť slov, na formuláciu vety, na detail, ktorý sa dá napadnúť. A zrazu sa vedie spor o niečo, čo vôbec nie je podstatou problému. Človek v tomto emocionálne ohrozujúcom rozpoložení môže byť až posadnutý potrebou nájsť v tom, čo druhý povedal, chybu alebo nepresnosť. Ak ju objaví, okamžite na ňu upozorní. Nekoná tak vedome, je to častá taktika ega odkloniť pozornosť od seba, od riešenia toho, čo bolí. Tým sa konverzácia presmeruje.

Namiesto toho, aby sa pozornosť venovala jeho správaniu alebo tomu, čo sa v ňom odohráva, aké má pocity, čo ho bolí, presunie sa na „chybu“ druhého človeka.  V tej chvíli môže mať pocit, že je navrchu. Že objavil niečo, čo môže spochybniť. Že teraz má argument, ktorým môže útok odraziť.

V takých chvíľach je možné, že vo vás nehovorí pokojná časť vašej osobnosti, ale ochranný mechanizmus, ktorý vznikol kedysi dávno – v čase, keď bolo potrebné chrániť sa pred bolesťou. Tento mechanizmus nie je vaším nepriateľom. Bol vytvorený, aby vám pomohol prežiť. Problém nastáva vtedy, keď preberá kontrolu aj v situáciách, kde už boj nie je potrebný a s týmto podmieneným prístupom sa začne zvláštny typ rozhovoru – rozhovor, ktorý v skutočnosti nič nerieši. Dvaja ľudia sa začnú dohadovať o tom, kto čo povedal, ako presne to bolo myslené, ktorá formulácia bola správna a ktorá nie. Neustála potreba po potvrdení správnosti tvrdenia je neutíchajúca. Avšak skutočný problém zostáva nedotknutý. Konverzácia sa pohybuje len po povrchu, v priestore drobných detailov a slovných súbojov. Slovičkárenie (chytanie za slovíčka) je často spôsob, ako sa vyhnúť pohľadu do vlastného vnútra.

Ak sa druhý človek nechá vtiahnuť do tohto obranného tanca, môže sa takýto rozhovor ťahať veľmi dlho. Často sa zmení na nekonečné dokazovanie, vysvetľovanie, poskytovanie citácií, kto, kedy a čo povedal a kto má vlastne pravdu. Lenže čím dlhšie to trvá, tým viac energie sa stráca – a tým menej sa rieši to, čo bolo na začiatku skutočne dôležité. Preto sa niekedy druhý človek rozhodne z rozhovoru vystúpiť.

Napriek tomu, že môže mať v sebe túžbu veci vysvetliť alebo vyriešiť, vníma, že nemá šancu, pretože konverzácia už nesmeruje k pochopeniu, ale k boju. A tak sa radšej stiahne. Pre človeka v móde prežitia je to však často ďalšie potvrdenie jeho vnútorného presvedčenia.

Môže si sám pre seba povedať:
„Vidíš? Nedá sa s nikým rozprávať.“
„Zase ma nikto nechce počúvať.“
„Nikto ma nechápe.“
„Nakoniec som vždy ten, koho opustia.“

Za týmito vetami sa veľmi často skrýva hlbší pocit:

pocit, že človek nie je prijatý taký, aký je.
pocit, že musí stále dokazovať svoju hodnotu.
pocit, že ak sa nebude brániť, bude zranený.

A tak sa radšej pripraví na boj skôr, než by mal zažiť ďalšie zranenie. A preto aj naďalej zostáva v bojovej nálade, pripravený brániť sa ďalej. Aj keď v skutočnosti nebojuje s druhými ľuďmi. Bojuje s pocitom zranenia, ktorý sa v ňom ozýva už veľmi dlho. Ľudia, ktorí žijú v takomto vnútornom nastavení, často používajú podobné reakcie. Ich systém sa totiž snaží chrániť, a tak veľmi často reagujú na akúkoľvek informáciu najskôr slovom: „Nie.“

Až potom pokračujú ďalej. Niekedy to „nie“ ani nedáva úplný zmysel, pretože vzápätí potvrdia presne to, voči čomu sa na začiatku ohradili. Ich systém je však nastavený na odpor – reagovať obranne a byť v nesúhlase s tým, čo k nim prichádza.

Aj keď takáto reakcia môže vyznieť útočne, v skutočnosti v nich často existuje silná potreba cítiť sa pochopení a prijatí. Usilujú o súhlas s tým, čo hovoria, s tým, čo si myslia, aj s tým, ako žijú. Potrebujú počuť, že ich pohľad či postoj je správny. Niekedy dokonca aj v situáciách, keď si svojím nevedomým prístupom vytvárajú problémy, ktoré ich trápia. Potrebujú potvrdenie, že za ne nemôžu, že nie sú vinní a že ich konanie má svoje opodstatnenie. Práve preto môže byť pre nich veľmi ťažké prijať pohľad, ktorý by ich pozval k väčšiemu uvedomeniu.

Pretože by to znamenalo pozrieť sa na niečo vo svojom živote inak. A to môže byť pre obranný systém veľmi ohrozujúce.

Ak máte vo svojom živote niekoho, kto funguje týmto spôsobom, môže byť pre vás dôležité vedieť, že nemusíte si jeho reakcie brať osobne. Veľká časť toho, čo v takých chvíľach hovorí alebo robí, nie je v skutočnosti o vás. Je to reakcia jeho obranného systému, ktorý sa snaží ochrániť jeho vnútorné zranenie. To však neznamená, že musíte znášať útoky alebo neúctu. Môžete sa rozhodnúť zostať pokojní, neísť do boja a nenechať sa vtiahnuť do obranného tanca, ktorý nemá koniec. Ako som spomenula, takýto rozhovor sa totiž často zmení len na doťahovanie o tom, kto má pravdu, kto to povedal nevhodne, čo bolo vyjadrené nesprávne a ako to vlastne bolo myslené. Každý sa snaží obhájiť svoje videnie a dokazovať, že práve on má pravdu, no skutočný problém sa pritom vôbec nerieši. Niekedy môže byť najväčšou pomocou práve odstup.

A ak príde chvíľa, keď bude ten človek otvorený počuť viac, môžete mu ponúknuť pohľad na to, čo sa v ňom možno odohráva. Nie ako obvinenie, ale ako možnosť pochopiť vlastné reakcie. Skutočná zmena sa začína až vo chvíli, keď sa človek rozhodne pozrieť na svoje vnútro. Keď je ochotný počúvať a aspoň na chvíľu pripustiť aj pohľad, s ktorým momentálne nesúhlasí. Práve v takých chvíľach sa totiž v ňom môže ozývať silná potreba zaujať bojovú pozíciu a okamžite sa brániť. No ak dokáže tento impulz na chvíľu zastaviť, otvára sa priestor pre niečo veľmi dôležité. Začne postupne rozlišovať, ktorá reakcia vzniká automaticky – zo starého zranenia, a ktorá prichádza pokojne – z vedomia.

Kým sa tak nestane, obranný systém bude pokračovať v tom, čo robí najlepšie – chrániť.

Aj keď tým niekedy odháňa presne tých ľudí, po ktorých blízkosti v skutočnosti túži.

Kde sa tento mód prežitia často rodí

Takýto obranný systém nevzniká náhodou. Zvyčajne má svoje korene v minulosti – často už v detstve. Dieťa, ktoré vyrastá v prostredí, kde je často kritizované, zosmiešňované, ignorované alebo kde musí neustále obhajovať svoje pocity, sa postupne naučí jednu vec - že svet nie je bezpečné miesto.

Možno zažívalo rodiča, ktorý reagoval prudko, zraňujúco alebo nepredvídateľne.
Možno bolo jeho prežívanie zľahčované slovami: „Nezveličuj“, „Preháňaš“, „Zase robíš problém“.
Možno sa muselo často brániť, vysvetľovať, dokazovať, že to, čo cíti alebo hovorí, je oprávnené. Takéto dieťa sa veľmi rýchlo naučí byť ostražité. Začne pozorne sledovať tón hlasu, výrazy tváre, náznaky nesúhlasu, slovné vyjadrenia. Jeho nervový systém sa postupne nastaví na vysokú pohotovosť. A tak si vytvorí spôsob, ako sa chrániť.

Niekto sa naučí ustupovať.(únik)
Niekto sa naučí mlčať. (ustrnutie)
A niekto sa naučí bojovať skôr, než by ho mohol niekto zraniť.(útok)

Práve tam sa často rodí mód prežitia – ako spôsob, ako prežiť v prostredí, kde sa človek necítil prijatý, vypočutý alebo v bezpečí. Lenže to, čo kedysi pomáhalo prežiť, sa môže v dospelosti stať prekážkou vo vzťahoch. Pretože obranný systém pokračuje v boji aj v situáciách, kde už skutočné nebezpečenstvo dávno pominulo.

Kde sa môže začať zmena

Zmena nezačína tým, že sa človek začne nútiť správať inak. Ani tým, že sa bude snažiť potlačiť svoje reakcie. Skutočná zmena sa začína v momente, keď si človek dovolí uvidieť, čo sa v ňom deje.

Keď si všimne, že jeho telo reaguje rýchlejšie než jeho myseľ.
Keď si všimne, že v rozhovoroch často cíti ohrozenie, aj keď tam nemusí byť.
Keď si uvedomí, že jeho obranný systém sa snaží chrániť niečo veľmi citlivé.

Niečo, čo bolo kedysi zranené. A práve tam sa začína cesta k uzdraveniu. Nie cez boj s vlastnými reakciami, ale cez pochopenie toho, prečo vznikli. Keď sa človek dokáže pozrieť na svoje reakcie bez súdenia, začína sa v ňom postupne uvoľňovať napätie. Obranný systém už nemusí byť v pohotovosti neustále. A tam sa môže prvýkrát objaviť niečo, čo v móde prežitia dlho chýbalo. Pokoj.