Každý z nás v sebe nesie dve roviny prežívania. Jedna je tichá, pokojná a prirodzená. Druhá je napätá, obranná a reaktívna. Tú prvú môžeme nazvať skutočné JA. Tú druhú poznáme ako ego.
Tieto dve časti v nás spolu nebojujú. Ego nie je nepriateľ, ktorého by sme sa mali zbaviť. Vzniklo ako ochranný mechanizmus, ktorý nás mal chrániť pred bolesťou, odmietnutím a ohrozením. Pomáhalo nám prežiť situácie, v ktorých sme sa cítili zranení, nevidení alebo bezmocní. Problém nevzniká tým, že ego existuje. Vzniká vtedy, keď začneme veriť, že práve ono je tým, kým skutočne sme.
Nikto sa nerodí s pocitom, že musí byť lepší než ostatní. Ako deti sme prirodzene túžili po láske, prijatí a bezpečí. Keď sa tieto potreby nenaplnili tak, ako sme potrebovali, začali sme si vytvárať spôsoby, ako prežiť. Snažili sme sa byť lepší, potláčali sme svoje pocity, učili sme sa brániť, porovnávať sa a zapadať. Postupne vznikla osobnosť – súbor presvedčení, reakcií a rolí, ktoré nás mali ochrániť. To je to, čo nazývame egom. Nie je zlé ani chybné. Je to len zranená časť v nás, ktorá sa snaží cítiť bezpečne.
Ego sa ozýva najmä vtedy, keď sa cíti ohrozené. A ohrozenie nemusí byť fyzické. Stačí kritika, nesúhlas, odmietnutie alebo pocit, že nie sme dosť dobrí. V takých chvíľach sa zapína autopilot. Reagujeme obranou, útokom, únikom alebo potrebou mať pravdu. Niekedy sa to prejaví ako hnev, tvrdosť či agresivita. Jednoducho reagujeme tým, čo nám v minulosti zabezpečilo ochranu a prežitie. Avšak ak nadalej nasledujeme správanie a reakcie ega, dostávame sa do konfliktných situácií. Aj keď si človek môže myslieť, dokonca aj povedať: „Som len úprimný. Hovorím, čo cítim.“
Je pravda, že emócia je skutočná. Bolesť či hnev, ktorý cítime, sú pravdivé. No spôsob, akým ich vyjadrujeme, už nemusí vychádzať zo skutočného JA. Agresívna reakcia je často len obranný reflex. Nie je to vedomá voľba, ale reakcia z autopilota. Ego sa snaží ochrániť, získať kontrolu alebo potvrdiť vlastnú hodnotu. Niekedy si ju potvrdzuje pocitom nadradenosti, aby zakrylo vlastnú neistotu.
Skutočné JA sa neprejavuje tým, že nikdy necíti hnev alebo strach. Prejavuje sa tým, ako s týmito pocitmi naloží. Dokáže ich cítiť bez toho, aby ich okamžite prenieslo na druhých. Nepotrebuje mať pravdu za každú cenu. Nepotrebuje útočiť, aby sa cítilo silné. Vie počúvať, aj keď nesúhlasí. Vie zostať v rešpekte, aj keď je zranené.
Skutočná sila sa ukazuje najmä v náročných situáciách. Práve vtedy sa odhaľuje, kto v nás koná. Svet nás často učí, že silný je ten, kto vyhrá spor, presadí svoju vôľu alebo má posledné slovo. No skutočná sila vyzerá inak. Je to schopnosť zostať pokojný aj v konflikte, priznať chybu, neútočiť, keď nás niečo zraní, a reagovať vedome namiesto impulzívne. Takáto sila nevzniká z potreby mať navrch. Rodí sa z odvahy byť pravdivý k sebe.
Mnohé konflikty, ktoré vedieme s druhými, sú v skutočnosti vnútorným bojom. Ego sa snaží dokázať svoju hodnotu, získať uznanie alebo kontrolu. Tento boj sa však nedá vyhrať, pretože nie je našou podstatou. Je len obranným mechanizmom, ktorý sme si vytvorili. Čím viac ho živíme hnevom, porovnávaním, dokazovaním alebo potrebou presadiť sa, tým viac sa vzďaľujeme od seba.
Cesta k skutočnému JA nezačína bojom proti egu. Začína pochopením. Keď sa začneme pozerať na svoje reakcie s väčšou úprimnosťou, keď si dovolíme uvidieť, čoho sa v skutočnosti bojíme a aké zranenia v sebe nosíme, ego sa začne postupne uvoľňovať. Prestane byť jediným hlasom, ktorý riadi náš život.
V tom priestore sa začína objavovať niečo hlbšie. Pokoj, súcit, porozumenie a schopnosť reagovať vedome. To je priestor skutočného JA. V každej náročnej situácii si môžeme položiť jednoduchú otázku: "Reagujem teraz zo strachu, alebo z vedomia? Chce vo mne niečo vyhrať, alebo porozumieť?" Táto otázka nás vracia k sebe.
Pretože skutočná zmena nezačína vo svete okolo nás. Začína v tom, kto v nás práve drží slovo – ego alebo naše pravé JA. Viac v článku: Zatracovanie ega verzus zdravý prejav sebelásky.
Keď sa najbližšie ocitnete v situácii, ktorá vo vás vyvolá silnú emóciu, skúste si dopriať krátku pauzu. Na chvíľu sa zastavte a vedome sa nadýchnite. Položte si v duchu otázku:
„Kto vo mne teraz reaguje – strach alebo vedomie?“
Všimnite si, čo chcete tou reakciou urobiť:
brániť sa,
zaútočiť,
dokázať svoju pravdu,
alebo porozumieť.
Skúste si predstaviť, ako by reagovalo vaše pokojné, vedomé JA. Až potom sa rozhodnite, čo poviete alebo urobíte. Aj pár sekúnd vedomej pauzy môže zmeniť celý priebeh situácie. Takto sa postupne učíme reagovať zo seba, nie zo svojho zranenia.

Odlišné názory vo vzťahu nemusia znamenať koniec lásky, ak medzi partnermi zostáva úcta a porozumenie. Konflikty často nevznikajú kvôli samotnej téme, ale kvôli hodnotám a potrebám, ktoré sa za ňou skrývajú. Rozdielnosť môže byť obohacujúca, no niektoré postoje sú natoľko nezlučiteľné, že vzťah prirodzene vedú k rozchodu. Konflikt v názoroch navádza k pochopeniu, čo sa v takýchto situáciách odohráva pod povrchom a ako k nim pristupovať s rešpektom k sebe aj k partnerovi.

Článok opisuje, prečo si niektorí ľudia nevedia oddýchnuť, aj keď po oddychu veľmi túžia. Ukazuje, ako vnútorné presvedčenia o povinnostiach, výkone a „zaslúženom“ oddychu sabotujú dovolenky a voľný čas, a prečo telo niekedy zastaví chorobou. Vysvetľuje, ako sa z tohto kolotoča vymaniť a dovoliť si oddych vedome, bez viny a podmienok.

Perfekcionizmus ako vnútorný tlak robiť veci na 120 % namiesto zdravých 100 %. Hlbší pohľad na to, z čoho perfekcionizmus vzniká, ako vedie k vyčerpaniu, vyhoreniu, fyzickým symptómom a strate sebaúcty, a ako nájsť láskavejší vzťah k sebe.