Dávam všetko druhým, ale keď potrebujem ja, priestor pre mňa neexistuje

 

Možno to poznáte aj vy. Týždne alebo mesiace fungujete naplno. Starostlivosť o deti, domácnosť, práca, povinnosti. Neustále niečo riešite, organizujete, reagujete na potreby druhých. A niekde v tichu svojho vnútra cítite, že by ste potrebovali zastaviť. Oddýchnuť si a zasnívate si: "Byť chvíľu sama so sebou."

Potom príde moment, keď telo povie dosť. Objaví sa choroba, vyčerpanie alebo situácia, ktorá ženu prinúti zastaviť sa. A práve vtedy si mnohé z nich povedia:

„Konečne si oddýchnem a budem mať chvíľu pre seba.“

Lenže práve vtedy sa často stane niečo zvláštne. Deti ochorejú. Objavia sa nové povinnosti. Namiesto ticha prichádzajú ďalšie požiadavky. Namiesto priestoru pre seba stojíte opäť v kuchyni, riešite lekárov, odpovedáte na otázky a každých pár minút niekto niečo potrebuje. A vo vás to začne doslova vrieť. Cítite podráždenosť, hnev, niekedy až zúrivosť.

Táto zloba sa môže vyvaliť na "otravné" deti, napriek tomu, že ich milujete najviac na svete. Pre tieto reakcie sa mnohé ženy potom vnútorne trestajú následným pocitom viny a hanby. Začnú si vyčítať:
„Aká som to mama, keď ma vlastné deti takto vytáčajú?“

Lenže to, čo sa v takých chvíľach deje, je v skutočnosti veľmi typický psychologický mechanizmus, ktorý má veľmi hlboké súvislosti. A keď im porozumiete, môžete prestať bojovať sama so sebou. (samé so sebou)

Keď žena dlhodobo funguje v režime „som tu pre všetkých“

Ak žena roky funguje tak, že reaguje na potreby všetkých okolo seba, vytvorí sa určitý systém. Deti sa naučia, že mama je dostupná, že mama reaguje na každú požiadavku, že mama pomôže, vysvetlí, zariadi, vyrieši čokoľvek, s čím prídu za ňou. A deti svojim prístupom privádzajú svoju mamu na pokraj šialenstva. Nerobia to zo zlého úmyslu, ale pre nich je to jednoducho prostredie, v ktorom vyrastajú a je pre nich prirodzené. Lenže keď tento systém funguje dlhý čas, môže sa stať, že žena sama v ňom postupne stráca vlastný priestor. Je navyknutá a vždy pripravená reagovať. Byť vždy k dispozícii a je vždy tá, ktorá ustúpi. A keď sa tento spôsob fungovania stane každodennou normou, začne ho považovať za samozrejmosť nielen okolie, ale často aj ona sama.

Moment, keď telo už nemá z čoho dávať

Keď sa žena dostane do stavu vyčerpania alebo choroby, zrazu sa ocitne v situácii, kde už nemá silu fungovať tak ako doteraz. Telo potrebuje oddych, psychika potrebuje priestor a nervový systém potrebuje stíšenie. Lenže systém, ktorý bol vytvorený roky, pokračuje ďalej.

Deti stále prichádzajú s otázkami, stále niečo potrebujú, stále reagujú tak, ako boli zvyknuté. A žena sa zrazu cíti, akoby bola pod neustálou paľbou požiadaviek. Práve v tomto bode sa veľmi často objaví hnev. Aj keď človek usudzuje, že je za tým pravdepodobne správanie detí, ktoré nedajú chvíľku pokoja, pravý dôvod je, že organizmus už nedokáže ďalej ustupovať. Hnev je v takých chvíľach prirodzený signál tela, že jeho hranice sú dlhodobo prekračované.

Prečo sa v tejto fáze môže objaviť zúrivosť aj na vlastné deti

Tento moment býva pre mnohé ženy veľmi bolestivý, pretože sa stretávajú s emóciou, ktorú nechcú cítiť. Uvedomujú si, že svoje deti milujú, starajú sa o ne a obetujú pre ne veľa energie, ale tento nepríjemný pocit je niečo čo sa derie na povrch, či chcú alebo nie. V tomto okamihu sú na samom dne svojej energie a cítia zlosť, až zúrivosť, že sa im táto vynaložená energia ústretovo nevracia. Svet z vonka sa k nim správa neláskavo, bez pochopenia, ba až kruto.

Miesto uvedomenia si tohto pocitu, že sa v nich ozýva to ich vlastné malé zranené dieťa, ktoré sa cítilo takto ublížene, vnímajú svoj pocit ako niečo zlé, nevhodné, čo treba rýchle potlačiť. V tejto fáze častokrát nastúpi sudca v nich. Niektoré ženy sa za tento pocit okamžite začnú trestať.

Začnú si hovoriť:
„Nemala by som sa tak cítiť.“
„Som hrozná mama.“

Lenže pravda býva často inde. Zúrivosť v takýchto situáciách nevzniká preto, že žena svoje deti nemiluje. Vzniká preto, že jej vlastné hranice boli dlhodobo prekračované – ako v minulosti, tak aj dnes. Nevediac, že dnes je tomu tak, ako následok jej vlastného prístupu. Mnohé ženy totiž vyhovejú aj v situáciách, keď už vnútorne cítia, že by potrebovali povedať nie. Vyhovejú, aby bol pokoj, vyhovejú, aby deti neboli smutné, vyhovejú, aby sa necítili ako zlá mama.

V hĺbke za tým často stojí veľmi silný strach.

Strach, že nebudú vnímané ako dostatočne dobré, ak by povedali nie.
Strach, že nebudú milované, ak by uprednostnili seba.
Strach, že nebudú obľúbenými mamami, ak nevyhovejú svojmu dieťaťu.

A tak radšej ustúpia a mnohokrát vyhovejú požiadavkám okolia na úkor seba, práve zo strachu, aby nielen nepodporili vytvorenie nepeknej mienky o nich, ale aj aby nezranili nikoho okolo seba, ak by si chceli presadiť svoje potreby. Lenže každé takéto ustúpenie znamená, že prekročia vlastnú hranicu. A keď sa to deje znova a znova, začne sa v nich hromadiť napätie. Navonok sa snažia byť láskavé a trpezlivé. Vo vnútri sa však pomaly zbiera frustrácia. A tá sa raz musí niekde objaviť.

Chyba, ktorú mnoho mám robí bez toho, aby si to uvedomili

Keď sa žena pokúsi konečne vytvoriť si priestor, často urobí jednu veľmi typickú vec. Začne potrebu svojich hraníc vysvetľovať a obhajovať. Povie napríklad:

„Prosím ťa, už som s tebou bola celé doobedie, hrala som sa s tebou, teraz som varila a tak ma teraz nechaj chvíľu, lebo som chorá.“ 

„Potrebujem teraz oddychovať, lebo nevládzem a ešte budem musieť upratovať, ísť s tebou k lekárke, učiť ťa básničku, tu máš hračky, a prosím ťa, daj mi chvíľu na oddych." 

Znie to láskavo a logicky. Lenže z pohľadu dieťaťa to nie je hranica. Je to skôr prosba. Dieťa cíti, že mama by síce chcela oddychovať, ale stále je pripravená reagovať. A tak príde o pár minút znova. Zaklope na dvere a položí otázku, alebo príde s novou požiadavkou. Mama potom vysvetľuje viac a viac, prečo ten oddych potrebuje, prečo ju dieťa ma nechať aspoň chvíľu samú.

Lenže čím viac vysvetľuje, tým viac vlastne otvára priestor na ďalšie zasahovanie, diskusiu, vyjednávanie a prichádzajú ďalšie a ďalšie otázky typu: "Prečo?". Deti veľmi citlivo vnímajú, či je hranica pevná alebo vyjednávateľná. A ak je hranica vysvetľovaná namiesto toho, aby bola jednoducho vyjadrená a dodržaná, deti prirodzene skúšajú, kam až môžu ísť.
 

Hnev ako začiatok zmeny

Ak žena v takejto situácii cíti hnev alebo zúrivosť, neznamená to, že zlyhala, aj keď je nám známe, že často sudca v nás, práve tieto pocity podsúva. Tento hnev, veľmi často znamená, že jej organizmus už nedokáže pokračovať v starom režime. Je tu pre ňu ako správa, že jej prístup k sebe nie je láskavý. Je to moment, keď telo aj psychika hovoria:

„Takto už ďalej nemôžeme.“

A práve tu sa môže začať skutočná zmena. Práve uvedomenie toho, kde prekračuje svoje hranice je prvým krokom, z mnohých, v ktorých sa žena začína učiť niečo nové. 

Mnohé ženy totiž veľmi dlho žijú v strachu z nespokojnosti druhých. Boja sa hnevu, sklamania alebo výčitiek okolia, a tak sa snažia vyhovieť skôr, než by sa vôbec objavil konflikt. Postupne sa z toho stane zvyk: starať sa o pocity a potreby všetkých okolo seba, len aby bol pokoj. Lenže pocity druhých nie sú zodpovednosťou jednej ženy. Každý človek nesie zodpovednosť za svoje vlastné prežívanie. V momente, keď žena začne preberať zodpovednosť za spokojnosť všetkých okolo seba, často to robí na úkor seba. A práve tam vzniká nevedomé sebazanedbávanie. Navonok sa môže zdať, že ide o obetavosť alebo láskavosť. V skutočnosti sa však žena postupne prestáva správať láskavo k sebe. Nedopraje si oddych, nedovolí si čas pre seba, odsúva vlastné potreby bokom. A keď sa predsa len objaví túžba zastaviť sa, často ju sprevádza pocit viny.

Niektoré ženy sa potom nevedome „trestajú“ tým, že si oddych ani nedovolia. Akoby si hovorili: "Najprv musia byť spokojní všetci ostatní, až potom môžem myslieť na seba." 

Deti nepotrebujú mamu, ktorá vyhovie všetkému

Deti nepotrebujú mamu, ktorá splní každé ich želanie. Potrebujú mamu, ktorá dokáže vytvoriť bezpečný priestor – a ten vzniká práve vtedy, keď existujú jasné hranice. Keď dieťa vie, s čím môže počítať a s čím nie. Keď má v tom jasno. 

Ak žena túto hranicu v sebe nemá vypestovanú (alebo osvojenú od svojho rodiča) a dieťa nie je navyknuté na takýto prístup rodiča, kedy jasne žiada o priestor pre seba, tak v niektorých prípadoch môže dieťa výrazne protestovať, hnevať sa, kričať, pútať pozornosť negatívnym správaním, dokonca vyjadrovať presne tie frázy, ktorých sa mamy boja, a pre ktoré prekračujú svoje hranice: "Ty hnusná mama, si najhoršia na svete, nenávidím ťa,..." 

Práve tento strach, z reakcií vlastného dieťaťa, ich udržiava v stave, v ktorom sú ženy ochotné svoje hranice neustále prekračovať. Hnev dieťaťa je ale prirodzený, pretože sa konfrontuje z niečím, čo doteraz nepoznalo. Je to jeho prežívanie prítomného okamihu. Vníma to ako nepríjemnú situáciu, z ktorej obviňuje okolie - predovšetkým mamu, o ktorej si myslí, že je vinná za tento vyvolaný pocit.

Môže to vnímať ako odmietnutie, nelásku, stratu maminej pozornosti, nezáujem,... (pokiaľ dieťa ostane v tomto pocite, spracuje to po svojom, a vytvorí si o tom napríklad presvedčenie, že mame na ňom nezáleží, je odmietané a hľadá vinu v sebe, napríklad, že nie je dosť, nie je dôležité, nie je milované a pod....rovnako ako sme podobné situácie s rodičmi spracovávali my samé)

Napriek tomu, je ale nutné trvať na svojom odpočinku (láskyplný prístup k vám samým) ale zároveň podchytiť situáciu a poskytnúť dieťaťu podporu (láskyplný prístup k dieťaťu):

"Chápem, že sa hneváš, máš na to právo a je to v poriadku. Viem, že by si chcel/a, aby som sa ti teraz venovala, ale ja teraz oddychujem. Keď si odpočiniem, veľmi rada sa ti povenujem. Mrzí ma ako sa cítiš, ale chcem, aby si vedel/a, že ťa ľúbim a že sa už teším, ako sa potom s tebou pohrám. Len teraz v tento čas potrebujem ticho a načerpať silu. Ďakujem."

A dodržať naplnenie tejto potreby, a to nielen voči sebe ale aj kvôli dieťaťu. Pretože , vy viete, že neodmietate dieťa, ale podporujete seba a svoj nervový systém, aby ste vládali byť pre svoje dieťa práve láskavou a trpezlivou mamou. A dieťa sa tak postupne učí veľmi dôležitú vec, že mama nie je len niekto, kto plní jeho potreby, ale sama má vlastné potreby, ktoré si napĺňa, a zároveň to neznamená, že je s ním niečo v neporiadku alebo že je odmietané. Učí sa vnímať, že mama je človek, ktorý má aj svoj vlastný priestor. Tento prístup sa tak stáva vzorcom správania, ktorý si dieťa môže osvojiť, aby aj ono raz v budúcnosti dokázalo pre seba zabezpečiť priestor, v ktorom môže odpočívať a okolie to bude rešpektovať. Naučí sa, že je to nevyhnutná potreba pre každého človeka, rovnako ako čas na spánok, jedlo, pitie či pohyb, a tak si to aj samo prirodzene dopraje. Je to láskyplný prístup k sebe samej, ktorý odovzdáva mama svojmu dieťaťu.  

Zmena vzťahu k sebe začína až v momente, keď si žena dovolí prestať preberať zodpovednosť za pocity všetkých okolo a začne sa viac starať aj o svoje vlastné potreby. Postupne sa tak v nej uvoľňuje frustrácia a aj vnútorný tlak. 

Keď sa učí, že potreby jej detí sú dôležité, ale že rovnako dôležité sú aj jej vlastné. A že priestor pre seba nemusí vzniknúť až vtedy, keď budú všetci ostatní spokojní. Niekedy priestor pre seba vzniká práve vtedy, keď sa žena prvýkrát rozhodne, že si ho jednoducho dopraje, aj keď okolie s týmto rozhodnutím nesúhlasí. Nejedná tak proti tým, na ktorých jej záleží, a ani v úmysle im ublížiť, ale jedná tak pre seba - v súlade s láskou k sebe. Jedná tak navzdory nespokojnosti okolia, čelí jej, lebo už nemá z ich pocitov a následných reakcií strach, a vie, že ich vyjadrenia neznižujú jej vlastnú hodnotu. Už nejedná z úrovne strachu ale jedná z úrovne vedomia, ako najvyšší prejav lásky k sebe, a práve vtedy sa môže objaviť niečo, čo bolo dlhý čas odsunuté na koniec – pokojný priestor pre seba, bez pocitu viny.

Verím, že takáto mama, ktorá je láskyplná k sebe a dopraje si odpočinok a priestor pre seba, lebo verí, že je to legitímna potreba, ktorú si musí napĺňať, je pokojná, láskavá, trpezlivá, ústretová a dokáže tak vytvárať dieťaťu bezpečné prostredie, bez hnevlivých výbuchov, ktoré sú len prejavom naakumulovanej frustrácie z dlhodobého potláčania vlastných potrieb. 

Ak ste sa v tomto texte našli, neznamená to, že robíte niečo zle. Neznamená to, že ste zlá mama. Neznamená to, že svoje deti nemilujete. Znamená to len, že ste sa možno ocitli v bode, keď vaše telo aj vaša psychika už nedokážu pokračovať v starom nastavení. V nastavení, kde ste vždy k dispozícii. Kde reagujete na všetko a všetkých skôr, než sa zastavíte pri sebe.

Hnev, ktorý sa v takých chvíľach objaví, nie je vašim nepriateľom. Je to signál, že niečo vo vašom živote potrebuje zmenu. Upozorňuje vás na momenty, v ktorých si máte začať všímať aj seba. 

Moment, kedy neprepustíte svoj priestor hneď, ak ho niekto chce.
Moment, kedy si nemusíte svoju prirodzenú potrebu obhajovať.
Moment, keď si dovolíte byť aj vy človekom, ktorý má svoje potreby.

Pretože deti nepotrebujú dokonalú mamu ale potrebujú mamu, ktorá je živá, skutočná a ktorá sa postupne učí žiť tak, aby mala priestor aj sama pre seba. A práve tam sa začína meniť nielen jej život, ale aj atmosféra v celej rodine.