Akášické záznamy: čo je Akáša a prečo k nej nevedie technika, ale vedomie

Pojem Akáša pochádza zo staroindického sanskritu a znamená éter, priestor, jemnú substanciu, v ktorej je obsiahnuté všetko. V najstarších duchovných textoch Indie – védach a upanišadách – bola Akáša chápaná ako prvotné pole - Zdroj, z ktorého vzniká hmota, myseľ aj čas. Nebola vnímaná ako miesto, ale ako všadeprítomný priestor vedomia, v ktorom sa odohráva celý vesmír.

Myšlienka, že tento jemný priestor uchováva „stopu“ každej udalosti, myšlienky a skúsenosti, sa postupne rozvinula do predstavy tzv. akášických záznamov – nie ako knihy, ale ako pamäťového poľa bytia.

Do západného sveta tento pojem výraznejšie priniesli teozofi na prelome 19. a 20. storočia, najmä Helena Petrovna Blavatská a neskôr Rudolf Steiner a Edgar Cayce. Títo autori a mystici tvrdili, že prostredníctvom rozšírených stavov vedomia mali prístup k informáciám, ktoré presahovali ich osobnú skúsenosť. Nešlo však o „dôkaz“ vo vedeckom zmysle. Skôr o vnútornú skúsenosť, ktorú popisovali rôzni ľudia naprieč kultúrami – od indických ršiov, cez sufijských mystikov až po kresťanských kontemplatívcov – hoci používali iné slová. Všetci však hovorili o jednom: o priestore poznania, ktorý nie je uložený v mozgu, ale je prítomný všade.

Dnes sa Akáša často spomína ako duchovný koncept. No jej hlbší význam nie je v tom, či existuje, ale v tom, čo symbolizuje: predstavu, že vedomie nie je produktom mozgu, ale základom reality. A že človek nie je oddelený pozorovateľ, ale súčasť poľa, z ktorého prichádza poznanie.

A práve na základe tohto vnímania Akáše ako poľa všetkého poznania v človeku prirodzene vzniká túžba nahliadnuť do týchto akášických záznamov z hlbokého vnútorného nepokoja, ktorý sa rodí vtedy, keď sa život opakuje v rovnakých vzorcoch a odpovede, ktoré ponúka rozum, už nestačia.

Ľudia ich vyhľadávajú, keď sa im v živote stále dokola vracajú tie isté situácie, keď sa opakovane stretávajú s rovnakými typmi vzťahov, bolestí, zlyhaní či strát. Hľadajú v nich vysvetlenie, prečo sa im dejú veci, ktoré si nevedia logicky odôvodniť, prečo ich niektoré témy bolia hlbšie než iné, prečo ich k určitým ľuďom viaže silné, často nevysvetliteľné puto. Túžia pochopiť, aký zmysel majú ich skúšky, aké lekcie nesú a kam ich ich život vlastne vedie.

V tomto hľadaní nejde o predpoveď budúcnosti ani o magickú odpoveď na všetko. Ide o túžbu vidieť širší obraz – pochopiť súvislosti medzi minulosťou, prítomnosťou a tým, čo v nich dozrieva ako potenciál. I keď často človek túži vedieť „čo sa stane“ v jeho budúcnosti, dôležitejšie je poznanie v prítomnosti, prečo sa to, čo sa deje, deje a čo si má z toho odniesť.

Akáša sa v tomto zmysle nestáva miestom, kam by sa dalo „vojsť“, ale priestorom, ku ktorému človek postupne dozrieva zvnútra. Neotvára sa na požiadanie, ale vtedy, keď sa náš vnútorný svet stíši natoľko, že prestaneme hľadať vinníkov a začneme hľadať zmysel. Keď sa vzdáme potreby mať pravdu a sme ochotní uvidieť pravdu o sebe bez obrany. Hnev, zášť, obviňovanie, pripútanosť k minulosti a k príbehu obete nepôsobia len ako „zlé emócie“, ale ako silné rušenie signálu. Nejde teda o trest, ani o zásluhy - o to, kto má a kto nemá prístup k záznamom - ale o prirodzený zákon vedomia.

A práve tu sa ukazuje zásadný rozdiel medzi tým, keď sa človek snaží získať informácie zo strachu alebo túžby po kontrole – a medzi tým, keď sa mu priestor poznania otvorí ako prirodzený dôsledok jeho vnútorného zrenia.

V prvom prípade aj keby sa „napojil“, nevnímal by Akášu, ale projekciu vlastného podvedomia. Preto sa môže stať, že niekto má pocit, že prijíma „posolstvá“, no v skutočnosti len interpretuje svoje vlastné nevyriešené emócie a presvedčenia. To, čo vníma, nie je nestranné poznanie, ale jeho vlastná vnútorná skúsenosť, premietnutá do duchovného jazyka. Nezachytáva širšie vedomie, ale reaguje na to, čo si v sebe ešte nespracoval. Nepočuje hlas Zdroja, ale ozvenu vlastných zranení.

V druhom prípade sa objaví pochopenie, ktoré neprichádza ako informácia zvonka, ale ako uvedomenie si niečoho, čo už v sebe človek dlho nosil, len to ešte nevedel pomenovať. Je to pocit, ktorý vypovedá - "Ja viem kto som, a viem, že všetko v mojom živote je v poriadku", a cíti hlbokú lásku k všetkému a k všetkým. Prestáva vnútorne bojovať s tým, v čom cítil odpor. A tak Akáša nie je cieľom, kam sa má človek usilovať dostať, ale dôsledkom duchovnej cesty - vnútornej premeny. Prístup k záznamom sa nezískava niečím, za čo si to treba zaslúžiť, ale spístupní sa niečím, čo sa odhalí, keď človek prestane stáť sám sebe v ceste.

Avšak v duchovných kruhoch sa často hovorí o akášických záznamoch ako o „knihe všetkého“, do ktorej sa dá nahliadnuť. Mnohí si preto predstavujú, že ide o duchovnú databázu, ku ktorej stačí poznať správnu techniku, modlitbu alebo meditáciu. Tento obraz je však zavádzajúci. Akáša nie je kniha, ku ktorej je prístup na požiadanie. Je to pole vedomia – a my k nemu nepristupujeme ako čitatelia, ale ako prijímače.

Nezáleží teda na tom, či „poznáme postup“, ale na tom, v akom stave vedomia sa nachádzame. Zdroj vysiela stále – otázka je, či sme naladení. Ak si Akášu predstavíme ako nekonečný zdroj informácií, potom človek nie je ten, kto „ide čítať“, ale ten, kto sa ladí na túto frekvenciu. Rovnako ako rádio, aj zdroj vysiela stále, ale kvalita príjmu závisí od rušenia, od nastavenia a od čistoty signálu.

Je prirodzené, že v úrovni ega, keď je človek v postoji: 

„oni mi ublížili“
„svet je nespravodlivý“
„ja som obeť“

je jeho vedomie zúžené, obranné a reaktívne. V takom stave nehľadá pravdu, ale potvrdenie vlastného príbehu. Vtedy ego nevidí, pretože človek ešte nie je pripravený. 

Pripravenosť neznamená dokonalosť

Prístup k Zdroju nie je odmenou za bezchybnosť, či dokonalosť. Nie je potrebné a ani nie je podmienkou byť „čistý“, osvietený alebo bez emócií.

Je však potrebné:

-byť ochotný vzdať sa príbehu o vine,

-byť ochotný uvidieť seba ako spolutvorcu,

-byť ochotný zniesť pravdu o sebe bez obrany.

Až v tomto bode sa mení naša frekvencia. Rast neprichádza z túžby byť lepší, ale z odvahy byť pravdivý k sebe.

 

Keď hovorí Zdroj a keď hovorí ego

Rozdiel medzi hlasom Zdroja a hlasom ega spoznáme podľa toho, ako sa pri ňom cítime. Keď k nám prichádza poznanie zo Zdroja, nevstupuje ako myšlienka, ktorú treba obhájiť. Vnútorné poznanie sa neodráža len v slovách, ale najmä v pocite, ktorý v nás zostáva. Hlas Zdroja prináša pokoj, uvoľnenie a pocit rozšírenia. Je tichý, prirodzený a nevyžaduje obhajobu ani vysvetľovanie. Neukazuje prstom, nehľadá vinníkov, nepotrebuje súhlas ani odpor. Nevytvára tlak ani strach. Človek pri ňom cíti, že môže zostať sám sebou a nič nemusí dokazovať. Takéto poznanie v nás zanecháva pocit pravdivosti, ktorý sa prejavuje ako pokojné a jasné „áno“ vo vnútri. 

 

Naopak, keď prehovorí ego, cítiť v ňom napätie alebo vzrušenie. Je v ňom tlak, potreba obhajoby, vnútorný nepokoj. Je to hlas, ktorý posilňuje príbeh krivdy, delí svet na „ja“ a „oni“ a často z človeka robí niekoho výnimočného, vyvoleného, oddeleného. Objavuje sa v ňom duchovná pýcha, potreba mať pravdu, pocit naliehavosti – akoby sa niečo muselo stať hneď, inak bude neskoro.

Zdroj je otvorený a prístupný každému

Neustále ponúka priestor poznania, pokoja a pravdy, ktorý je pripravený sa odhaliť vždy, keď sa naň človek vnútorne naladí. Je to pole, ktoré nič nevyžaduje, len trpezlivo čaká, kým v nás dozrie frekvencia porozumenia. Keď sa naše vedomie stíši a otvorí, začneme vnímať to, čo v sebe tento priestor ukrýva. Zdroj sa človeku sprístupňuje v miere, v akej je ochotný uvoľniť staré napätie, presvedčenia a príbehy. Čím viac sa vnútri vyjasňuje, tým prirodzenejšie sa odkrýva poznanie, ktoré tu bolo prítomné od začiatku.

Nie je to niečo, čo treba získať. Je to priestor, ktorý sa nám postupne odhaľuje, keď sa s ním vnútorne zosúladíme. Ego však vždy niečo chce – potvrdenie, kontrolu, uznanie, istotu. A práve v tomto rozdiele sa odhaľuje, odkiaľ hlas prichádza. Nie podľa slov, ale podľa toho, čo po ňom zostane v tichu. Akáša sa neotvára technikou, ale zrením. Skutočný kontakt so Zdrojom neprichádza preto, že sa ho snažíme získať, ale preto, že dozrel vnútorný priestor, ktorý ho dokáže prijať (obsiahnuť).

Nie je to vstup do tajnej miestnosti. Je to návrat do priestoru, ktorý v nás vždy bol.

Akáša patrí každému z nás. Je prirodzenou súčasťou vedomia, ku ktorej sa človek približuje spolu so svojím vnútorným dozrievaním. Otvára sa tým, ktorí sa odvážia byť k sebe úprimní, sú ochotní prestať klamať sami sebe, spoznávať svoje vnútro a postupne sa vracať k pravde, ktorú v sebe nesú.

Jednou z možností ako sa približovať k sebe, pripájať sa k Zdroju je meditácia. Viac v článku: Meditácia ako "návrat domov".