Stačí sa rozhodnúť – Milovať čo JE

V dnešnej dobe sa často stretávame s výzvou: „Milujte samých seba takých, akí ste.“
Mnohým ľuďom však táto myšlienka priniesla viac zmätku než úľavy. Namiesto skutočnej sebalásky sa niekedy prejavuje jej skreslená podoba – taká, ktorá sa opiera o ego a vedie skôr k uzatváraniu sa do seba než k väčšej ľudskosti, ohľaduplnosti či tolerancii.

Takýto nový prístup k sebe nehovorí o tom, že by ľudia boli od podstaty zlí alebo sebeckí. Skôr o tom, že lásku k sebe pochopili skreslene – cez vlastné zranenia a bolestivé skúsenosti.

Ego v takýchto prípadoch plní ochrannú funkciu – chráni zlomenú, zranenú časť v nás. Zároveň však môže posilňovať potrebu kontroly, moci, manipulácie či pocit, že musím stáť nad druhými, aby som sa cítil bezpečne. Vtedy sa sebaláska mení na postoj „som tu len za seba“, v ktorom sa stráca spojenie s ostatnými.

Podľa úrovne vedomia, v ktorej sa nachádzame, tak aj prežívame svoje emócie a situácie. Kým zostávame v rovine strachu, potreby mať navrch, obavy z ohrozenia či potreby kontroly, svet sa nám bude javiť ako miesto súperenia. V takom nastavení prirodzene vzniká porovnávanie, vyvyšovanie sa a rozdeľovanie – neosvojujeme si tento postoj preto, že by sme chceli ubližovať, ale preto, že sa snažíme ochrániť vlastnú hodnotu.

Tento mechanizmus sprevádza ľudstvo od nepamäti. Človek sa často snažil cítiť sa „viac než“, aby sa mohol cítiť, že je aspoň "dosť".

Viac než niekto, kto:

• sa nevie tak presadiť,

• má menej peňazí alebo spoločenského uznania,

• robí „menej váženú“ prácu,

• nemá vzdelanie alebo úspech, aký si spoločnosť cení,

• nezvláda svoj život tak, ako by „mal“,

• je príliš citlivý, slabý alebo zraniteľný,

• robí chyby, ktoré my sami nechceme vidieť v sebe,

• je na okraji spoločnosti alebo potrebuje pomoc,

• myslí inak, než je pre nás pohodlné,

• žije spôsobom, ktorý by sme sami nechceli.

Po takomto porovnávaní siahame nie preto, že by sme boli zlí. Ale preto, že v porovnávaní hľadáme dočasnú úľavu od pochybností o sebe. Je za tým nenaplnená túžba- mať pocit, že si zaslúžme lásku, uznanie a miesto vo svete. Pozornosť sa tak presúva na rozdiely, na porovnávanie a na potrebu vyhrať – v konflikte, v názore, v postoji. Keď sa identifikujeme s predstavou, že našu hodnotu potvrdzuje len víťazstvo nad niekým iným, prestávame vidieť človeka ako človeka. Vidíme roly, nálepky, skupiny, rozdiely… a zabúdame na spoločnú ľudskosť, ktorá nás všetkých spája.

To je práve ten bod, kde sa význam slov „milujte sa, akí ste“ často skreslí. Neznamená to: milujte sa preto, že ste lepší než iní. Neznamená to ani zostať tam, kde práve sme, a myslieť si, že automaticky žijeme z čistého srdca. Skutočná sebaláska nie je pasivita ani rezignácia na rast. Je to ochota rásť, učiť sa, uzdraviť to, čo nás vnútri ovláda, a postupne sa rozpamätať a približovať k sebe samým.

Mnohí sa snažia „len veriť“, no opakovane narážajú na tú istú stenu. Túžby sa neplnia, zmeny neprichádzajú, vzorce sa opakujú. Opäť to nehovorí o ich neschopnosti  – ale o tom, že sa snažia tvoriť nový život z rovnakého vnútorného nastavenia (východzieho bodu), ktoré ich do týchto situácií priviedlo. Na zmenu nestačí len chcieť. Samotná vôľa často nestačí, ak zostávame na rovnakej vnútornej úrovni, z ktorej sme doteraz reagovali a rozhodovali sa. Skutočná zmena sa začína až vtedy, keď sa pozrieme hlbšie – na úroveň, z ktorej žijeme.

Je to pozvanie obrátiť pozornosť dovnútra: všimnúť si, čo nás v skutočnosti riadi, aké presvedčenia nosíme o sebe a o svete, čoho sa obávame, čo potláčame a aké príbehy si o sebe rozprávame. Práve tieto tiché, často nevedomé nastavenia formujú naše rozhodnutia, vzťahy aj to, ako vnímame realitu. Keď sa odvážime túto vnútornú rovinu spoznať a postupne ju uvoľňovať, mení sa aj náš pohľad. Zrazu začneme vidieť možnosti, ktoré predtým zostávali skryté, a vnímať nové smerovanie tam, kde sme kedysi videli len prekážky. Svet sa nemení zvonka – mení sa cez nás. A keď sa meníme my, z tejto novej perspektívy sa pred nami otvára cesta, ktorú sme predtým neboli schopní uvidieť.

Každý z nás sa narodil ako bytosť túžiaca po láske a prijatí. A rovnako ich aj prirodzene ponúkal. No vplyvom prostredia, výchovy a skúseností sme si vytvorili osobnosť, ktorá nám pomohla prežiť bolesť – odmietnutie, opustenie, zradu, poníženie, krivdu. Táto osobnosť nás chránila. No zároveň nás oddelila od nášho pravého JA. Často sa potom snažíme zapadnúť, byť „správni“, aby sme si zaslúžili lásku. A keď sa necítime prijatí, hľadáme nový začiatok – nové miesto, nový vzťah, nové prostredie – v nádeji, že tentoraz to bude iné. No ak sa nezmení náš vnútorný postoj, vzorce sa budú opakovať. Keď sa identifikujeme s osobnosťou, ktorá verí, že hodnotu má len vtedy, keď je viac než niekto iný, svet sa mení na miesto boja. Začíname porovnávať, hodnotiť, vyberať si strany, brániť svoju pravdu. A pritom zabúdame, že za každým postojom, názorom a správaním je človek – so svojimi zraneniami - strachmi, túžbami a bolesťou.

Nejde pritom o to, kto má pravdu. Ide o to, z akého miesta reagujeme. Život sa prejavuje cez nás/prostredníctvom nás – a keď meníme svoje postoje, nastavenia a presvedčenia, meníme spôsob, akým ho tvoríme a následne prežívame. Zmena prichádza vedomou voľbou, nie bojom. Rodí sa z ľudskosti, nie z nadradenosti. Vyrastá zo schopnosti zostať v láske aj v nesúlade, nie z potreby vyhrať. Skutočná sila nevzniká z potreby mať navrch. Vzniká z odvahy byť pravdiví k sebe, uvidieť vlastné tiene a premeniť ich na súcit. Keď prestaneme živiť strach, hnev a potrebu moci, otvára sa priestor pre niečo nové. Pre porozumenie. Pre spoluprácu. Pre mier. 

Nie je potrebné meniť celý svet. Stačí začať tam, kde máme skutočnú moc – v sebe. Môžeme si dovoliť mať vlastné hranice, obnovovať vnútornú rovnováhu a žiť slobodnejšie – nielen pre seba, ale aj pre ľudí okolo seba. Byť človekom, ktorý sa nesnaží presviedčať, ale žije tým, čo cíti ako pravdu. Byť príkladom pokojnej sily, rozvážnosti, láskavosti a porozumenia – bez potreby súdiť či niekoho presviedčať. Svet sa mení vtedy, keď sa meníme my. Každý z nás v sebe nesie väčší potenciál, než si často dokáže predstaviť. Je v nás niečo hlboké, pravdivé, živé – a čaká, kým to dovolíme uvidieť. Nemusíme sa snažiť byť niekým, aby sme si zaslúžili lásku. Nemusíme dokazovať svoju hodnotu rolami, názormi ani identitou, ktorú sme si vytvorili. Skutočné „JA“ sa neprejavuje bojom, ale spôsobom, akým dokážeme zostať pokojní, otvorení a láskaví aj v náročných situáciách. Prejavuje sa cez vlastnosti, ktoré vychádzajú z lásky: úprimnosť, súcit, prijatie, radosť, ochotu pochopiť, ochotu pomôcť.

Byť v súlade so sebou znamená učiť sa púšťať to, čo nás zvnútra zväzuje – potrebu mať pravdu, potrebu byť nadradený, potrebu mať kontrolu. Znamená to všimnúť si, ako nás niekedy ovládajú emócie ako hnev, strach, smútok či porovnávanie sa s inými. Nie preto, aby sme sa za ne odsudzovali, ale aby sme ich dokázali vedome transformovať. Viac tu-ego vs.skutočné JA 

Každý z nás vníma svet cez vlastné skúsenosti, informácie a zranenia. Keď sme zaplavení silnými emóciami – strachom, hnevom, potrebou uznania či túžbou byť lepší než niekto iný – nie sme schopní vidieť veci jasne. Vtedy nereagujeme z hĺbky seba, ale z obrany a z potreby kontroly. A práve táto potreba po moci a nadradenosti nás najviac vzďaľuje od toho, kým v skutočnosti sme. Až keď sa tejto potreby začneme vedome vzdávať, začne sa v nás otvárať nový pohľad. Uvedomíme si, že nešlo o víťazstvo, presviedčanie ani dokazovanie si svojej pravdy. Že nejde o to „mať navrch“, ale porozumieť tomu, čo sa v nás odohráva.

Keď si to uvedomíme, môže v nás namiesto odporu vzniknúť zvedavosť a súcit. Nie je potrebné bojovať. Stačí sa rozhodnúť, že nechceme živiť to, čo nás rozdeľuje. Pretože kam ide naša pozornosť,  tam ide aj naša energia. A kam ide energia, tam rastie život.

Mnohé z toho, za čím sa naháňame zo strachu či z túžby po uznaní, nás v skutočnosti nevedie k naplneniu. Len posilňuje rolu, ktorú hráme – osobnosť, ktorou sme sa stali, no ktorou v hĺbke nie sme. Tento vnútorný boj nemôžeme vyhrať, pretože nie je našou podstatou. Je len obranným mechanizmom.

Keď sa mu prestaneme poddávať, môžeme sa postupne vracať k sebe – k tomu, kým sme boli skôr, než sme sa naučili chrániť sa a dokazovať svoju hodnotu. K vnútornej kvalite, ktorú môžeme nazvať láskavosťou, otvorenosťou a prijatím.

Každý z nás si môže položiť jednoduchú otázku:
"Čomu dnes dávam viac priestoru – strachu alebo láske? Čo v sebe posilňujem?"

Keď sa rozhodneme žiť z lásky, nie zo strachu, mení sa nielen náš život, ale aj to, čo vyžarujeme do sveta. A to má väčšiu silu, než si často uvedomujeme.

Skutočná zmena sa nezačína vonku, ale v postoji k sebe a k druhým. A práve v tom máme skutočnú moc – prevziať zodpovednosť za svoje reakcie, svoje emócie a svoj pohľad na svet. Postupne tak môžeme pretvárať seba na svoju lepšiu verziu - na svoje pravé JA a tým aj spôsob, akým sa dotýkame sveta okolo.