Naivita alebo čistá dôvera?

O viere v človeka, ktorá sa nestráca ani po sklamaní

Niekde hlboko v sebe si každý z nás nesie tichú otázku:

"Verím ešte v dobro človeka – alebo som už uveril tomu, že svet je nebezpečné miesto?"

Táto otázka nie je filozofická. Je bytostná. Rozhoduje o tom, ako sa pozeráme na ľudí, ako sa k nim správame, ako veľmi sme otvorení – a ako veľmi sme uzavretí zo strachu, že budeme zranení. Otázka, ktorá rozhoduje o našej vnútornej slobode.

Často sa stretávame s pojmom naivita. Ako by to bolo niečo hanlivé. Ako by veriť znamenalo byť hlúpy.  Ako by otvorenosť bola slabosťou. A predsa – keby zo sveta zmizli všetci „naivní“ ľudia, tí, ktorí ešte veria, ktorí sa odvážia byť otvorení, ktorí dávajú šancu…

čo by tu zostalo?

Svet plný podozrenia. Svet, kde nik neverí nikomu. Svet, kde sa každý chráni, skrýva, testuje a útočí skôr, než by mohol byť zranený. Avšak, naivita nie je dôvera. Je dôležité rozlíšiť dve veci, ktoré sa často zamieňajú:

Naivita zatvára oči pred realitou. Je to vnútorný únik pred pravdou. "Nechcem vidieť, nechcem cítiť, nechcem priznať, že niečo nie je v poriadku – lebo by to bolelo."

Naivita hovorí:

„On to určite nemyslí zle.“

Aj keď správanie dlhodobo hovorí opak.

Čistá dôvera je niečo úplne iné.

Má otvorené oči. Vidí realitu. Vníma signály. Pripúšťa možnosť sklamania. A predsa sa rozhodne nezatvoriť srdce.

Čistá dôvera hovorí:

„Vidím, čo sa deje. A napriek tomu si volím otvorenosť – nie preto, že som slabý, ale preto, že viem, že už ma to nezničí.“

Keď človek vie, že ho sklamanie už nezničí, prestáva sa pred svetom obrňovať. Nepotrebuje si dokazovať silu tvrdosťou ani opatrnosťou, ktorá zatvára srdce. Práve v tomto bode sa v ňom rodí vedomé rozhodnutie ostať láskavý – nie ako prejav slabosti, ale ako tichý postoj vnútorného bezpečia. Zastupuje tým tých, ktorí si napriek skúsenostiam dovolili nezatvrdnúť, ktorí ostali srdeční, milí a ľudskí. Ako živý dôkaz toho, že láskavosť nie je vyhynutý jav – a že nie je nevyhnutné žiť v neustálom napätí a ostražitosti, len preto, že svet pozná aj svoju temnú tvár.

Láskavosť nie je odmena za správanie

Láskavosť často považujeme za niečo, čo si treba zaslúžiť. Lenže skutočná láskavosť nevzniká ako reakcia na správanie druhého. Vzniká ako vyjadrenie toho, kým sme my. Niekedy ju dávame aj človeku, ktorý sa správa tvrdo, chladne, necitlivo. Nie preto, že by si to „zaslúžil“. Ale preto, že vidíme za jeho správanie. Za masku tvrdého človeka. Za obranný mechanizmus. Za zranenia z minulosti, ktoré ho naučili, že ak chce prežiť, musí sa chrániť. Láskavosť v takom prípade nie je naivita. Je to vedomé rozhodnutie nebyť rovnaký ako bolesť, ktorú ten druhý v sebe nesie.

Zároveň však platí: láskavosť neznamená nechať sa donekonečna zraňovať.

Keď zatvárame oči pred realitou

Ak sa človek opakovane nechá „dobehnúť“, ak ignoruje realitu, ak si nechce priznať pravdu, často to neznamená, že je " len dobrý". Znamená to, že niečo v ňom sa bojí pravdy.

Možno potrebuje uzdraviť:

- strach z konfliktu,

- strach zo straty,

- strach zo samoty,

- presvedčenie, že bez druhého neprežije,

- alebo starú detskú bolesť, že keď pravdu uvidí, nebude milovaný.

Tu sa z dôvery stáva únik. A ten vždy vedie k ďalšiemu sklamaniu. Svet nie je len láska. A práve preto v ňom láska má zmysel. Žijeme v dualite. Svet nie je len prejavom srdca – ale aj jeho protipólu.

A práve v tejto polarite máme možnosť rásť, rozlišovať a dozrievať, aby sme prestali zatvárať svoje srdce zo strachu a začali mu dôverovať z vedomia. Život nás vedie k učeniu, zostať otvorení aj tam, kde by bolo jednoduchšie sa zatvoriť- je to pozvanie k vedomej otvorenosti. Vyzýva nás k tomu, aby sme sa naučili dôverovať bez slepoty a chrániť sa bez zatvrdnutia.

 

Ak by sme sa zo strachu prestali otvárať, ak by sme sa rozhodli neveriť, neriskovať, neskúšať, nikdy by sme nezistili, komu sa skutočne veriť dá.

Keď očakávame zlo za každým rohom

Človek, ktorý automaticky očakáva zradu, klamstvo a zákernosť, a podľa toho aj jedná, nie je zlý. Je vnútorne zlomený. Naučil sa takto prežiť.

Jeho ego vytvorilo masku: „Radšej neverím nikomu, než by som mal byť zranený.“

Taký človek často neverí ani samému sebe. A jeho nedôvera nie je sila – je to jazva po hlbokom zranení, v ktorom sa kedysi cítil nechránený. Práve odtiaľ pramení potreba mať sa neustále na pozore, chrániť sa, neveriť, uzatvárať sa. Nie preto, že by chcel byť tvrdý, ale preto, že sa bojí znova zažiť pocit bezmocnosti.

 

Ako teda veriť v dobro človeka bez toho, aby sme zatvárali oči pred realitou? Odpoveď neleží v správaní druhých, ale vo vzťahu k sebe. Človek dokáže zostať otvorený vtedy, keď v sebe cíti vnútornú oporu – vedomie, že aj keď príde sklamanie, nezničí ho. Že bolesť prejde, emócie sa prežijú a jeho hodnota tým neutrpí.

Strach zo zranenia nevymizne preto, že by sa svet stal zrazu bezpečným, ale preto, že človek už vie, že aj keby ho niekto zranil, dokáže sa o seba postarať. Vie, že to zvládne. Otvorenosť sa potom nestáva rizikom, ale prirodzeným stavom bytia – nie slepým, ale vedomým. Taký človek dôveruje, no zároveň rozlišuje. Vidí realitu, no nedovoľuje jej zatvoriť mu srdce.

A práve v tomto odvážnom postoji sa rodí vnútorná sloboda: v rozhodnutí nebyť ovládaný minulosťou, nenechať sa vtiahnuť do kolektívnej nedôvery a zostať v kontakte so svojou láskavosťou aj vo svete, ktorý ju nie vždy vracia späť.

 

Dobrota, rovnako ako aj láskavosť, je vnútorná odvaha

Dobrota nie je naivita. Dobrota je odvaha byť tým, kým naozaj som. 

Znamená:

-vystaviť sa možnosti zranenia,

- vedieť, že to zvládnem,

- vedieť, že správanie druhých je o nich, nie o mne,

- zostať verný sebe aj vtedy, keď niekto moju dôveru zradí.

Človek, ktorý žije z tejto vnútornej sily, vie, že ľudia, ktorí sklamú jeho dôveru, prirodzene odpadnú. A jeho to nezlomí. Vie, že len prevedie svoje okolie svojim vlastným sitom dôvery. A tí, ktorí zostanú, sú tí praví.

Sloboda nezačína vonku

Áno, bola som oklamaná.
Áno, bola som zneužitá.
Áno, bola som sklamaná.

A predsa som sa nerozhodla hodiť celý svet do jedného vreca. Lebo keby som uverila, že nikomu sa nedá veriť, nikdy by som sa nemohla úplne otvoriť – a teda ani slobodne žiť. Sloboda nezačína tam vonku. Sloboda začína v mysli a v srdci. A ja si volím veriť. A zároveň preverovať. Kto vytrvá, má v mojom živote miesto.

A to je bohatstvo, ktoré mi nik nemôže vziať.