Láskavý rodič verzus vedomý rodič: Prečo je medzi nimi ten podstatný rozdiel?

Prečo napriek láskavejšej výchove pribúda „nevychovaných“ detí?

V posledných rokoch narastá počet detí, ktoré spoločnosť často označuje za rozmaznané, arogantné, drzé, papuľnaté, bez úcty a rešpektu k dospelým. Na prvý pohľad to pôsobí paradoxne – najmä keď vidíme, že mamičky nového veku sa snažia byť ku svojim deťom láskavejšie, milšie, ohľaduplnejšie k ich potrebám. Vedú s nimi dlhé rozhovory, tolerujú ich „maniere“, majú pochopenie pre ich pocity a deklarujú, že chcú vychovávať vedome, citlivo, s rešpektom.

Napriek tomu však narastajú konfliktné situácie v kolektívoch, v školách aj na ihriskách. Deti majú problém spolupracovať, majú svoju „hlavu“, nie sú ochotné sa prispôsobiť a často potrebujú psychologické vyšetrenia, aby sa určilo, prečo je ich správanie tak náročné na fungovanie v bežnom svete.
Je to skutočne tým, že sú „sebavedomejšie než sme boli my – ktorí sme sa prispôsobili aj na úkor seba?“ Alebo je za tým niečo oveľa hlbšie?

Láskavá výchova vs. chýbajúce hranice

Mnohé mamičky dnes vnímam ako veľmi pozorné, uvedomelé a túžiace po dobrej, láskavej výchove. Rozoberajú situácie, snažia sa byť dobré, nápomocné, zhovievavé. Avšak často chýba pevnosť, hranica, dôslednosť a spoľahlivé „nie“.
Keď chcú, aby bolo dieťa spokojné, nachádzajú kompromisy, vysvetlenia a alternatívy, ktoré majú za cieľ vyhnúť sa konfliktu. Dieťa tak získava pocit, že všetko sa dá vyjednať, obísť, domodelovať tak, aby ono vyšlo ako víťaz.
Rodič nadšený, že „sa dá s dieťaťom pekne dohodnúť“, si neuvedomuje, že práve tu sa rodí veľký problém – pretože svet sa im neprispôsobí rovnako.

V škôlke, škole či medzi deťmi nikto nebude donekonečna vyjednávať, zvažovať možnosti, hladkať emócie alebo hľadať kompromis tak, aby neprišla frustrácia. Učiteľ ani kolektív nemajú kapacitu vytvárať realitu bez hraníc. To často vedie k pozývaniu si rodičov "na koberček". Bežne učiteľ, pedagóg, alebo psychológ následne odporučí, pri nevhodnom správaní dieťaťa, „nastaviť pevné hranice“, no rodičia si to často interpretujú ako nutnosť sprísniť, pritvrdiť či trestať – a následne prežívajú pocit zlyhania. Hranice však neznamenajú tvrdosť ani mocenský prístup. Neexistuje pritom žiadna univerzálna šablóna, do ktorej by sme mali deti „vpraviť“, ani ideálne hranice, ktoré by platili pre každé dieťa rovnako. Deti sa neučia z pravidiel napísaných slovami, ale z našej reakcie na život – z toho, ako znášame frustráciu, ako rešpektujeme vlastné potreby a ako vnímame potreby druhých. Hranice im utvárame zo seba také, ktoré v nich rozvíjajú empatiu, odolnosť a schopnosť prispôsobiť sa realite bez toho, aby sa museli obetovať, podvoliť alebo potlačiť samých seba.

V skutočnosti nie je potrebné nič umelo vytvárať ani silou presadzovať – deti sú prirodzeným odrazom nášho vnútorného sveta. Rodič nastavuje tón, atmosféru, energiu, tak ako dirigent udáva rytmus orchestru. A či z toho vznikne harmónia alebo chaos, nie je otázkou výchovných techník, ktoré sa mimochodom často, veľmi ťažko dodržujú, ale sú odrazom nášho vnútorného nastavenia.

Čo sa stane, keď takéto hranice chýbajú?

Dieťa bez týchto hraníc - prirodzeného zdravého vedenia, nezažíva slobodu, ale zažíva chaos. 
Keď nepozná mantinely -  čo smie a čo už nie, nevie:

• čo je bezpečné,
• čo sa od neho očakáva,
• kde končí jeho vôľa,
• a kde začína vôľa druhého človeka.

A tak skúša. Testuje. Ide ďalej. Hľadá stenu, o ktorú sa môže oprieť. Ak ju nenájde, správanie sa stupňuje – nie preto, že je drzé, ale preto, že hľadá systém, ktorý mu pomôže orientovať sa. Hnev, vzdor, neposlušnosť, výbuchy a „nepočúvanie“ nie sú teda výchovné problémy, ale volanie po hranici a výzva k liečeniu našich vlastných zranení.

Prečo to rodič nechce vidieť? Prečo sa rodičia boja hraníc?

Pretože hranica znamená:

• že dieťa môže plakať,
• môže sa hnevať, vzdorovať, protestovať
• môže odmietať, dokonca nielen naše výzvy ale aj nás
• môže prežívať sklamanie a iné emócie, ktoré nás bolia viac než dieťa

A to v nás vyvoláva nepohodlie. Nie preto, že je to objektívne zlé – ale preto, že my sami sme sa to nenaučili zdravo stráviť. Ak nás v detstve učili poslúchať bez otázok, potlačiť hnev, „neodvádzať pozornosť“, nechať si slzy pre seba a byť dobrými, tichými, fungujúcimi deťmi… potom je prirodzené, že dnes nevieme, čo robiť, keď dieťa plače, kričí, prejavuje vôľu alebo odpor.
Sme zvyknutí na poslúchanie, nie na emocionálne prežívanie.

A strach vyplní miesto, kde bol pôvodne dobrý úmysel:

„Ak poviem nie, budem mu ubližovať.“
„Ak bude plakať, som zlý rodič.“
„Ak sa nahnevá, urobil som niečo zle.“

Tak vzniká ústretová (benevolentná) výchova bez hraníc. Nie preto, že rodič nechce nastavovať hranice. Ale preto, že nevie čo to obnáša. Pretože sám nevie uniesť reakciu dieťaťa na ne. A tak radšej ustúpime, vyhovieme, odmeníme, odvedieme pozornosť – len aby sme necítili jeho hnev. Ale hnev nie je problém. Problém je, že sa ho bojíme. 

Najväčší problém, ktorý za tým všetkým stojí, je strach nielen z hnevu ale aj z ostatných nepríjemných emócií. Rodičia svoje deti milujú a chcú im dopriať to najlepšie detstvo. Lepšie než mali oni sami. Chcú byť najláskavejší, najtrpezlivejší, najponúkajúcejší, ako len dokážu byť. Nechcú, aby deti mali potrebu plakať, kričať, hnevať sa. Nevedome ich však chránia práve pred tým, čo im raz bude v živote najviac chýbať – schopnosť znášať frustráciu, odmietnutie, hranice, konflikt, neúspech a smútok. (viac k tejto téme v článku tu)

Minulosť vs. súčasnosť: dva extrémy, jedna pravda

Minulá generácia: Tvrdá disciplína, poslušnosť, ticho, bez priestoru pre emócie.
Výsledok: dospelý, ktorý nevie cítiť alebo sa cíti vinný, keď cíti. Alebo nie je schopný preberať zodpovednosť za to, čo cíti a zo svojich pocitov obviňuje okolie.

Súčasná generácia: Láskavosť, rešpekt, mäkkosť – no bez pevného rámca.
Výsledok: dieťa, ktoré cíti všetko, ale nevie to uniesť. Správa sa impulzívne až agresívne, rýchlo prepadá frustrácii a hľadá vonkajšiu reguláciu. Nedokáže odložiť potrebu okamžitého uspokojenia a odmietnutie vníma ako ohrozenie. Často preberá kontrolu nad situáciami, lebo necíti, že ju (kontrolu nad situáciou) niekto bezpečne drží namiesto neho. 

Ani jeden extrém nie je zdravý. Jeden vedie k potláčaniu emócii. Druhý ich nechá emóciami zaplaviť. Zlatá stredná cesta je vedomé rodičovstvo. Nie poslušnosť namiesto empatie, ani sloboda bez hraníc.

Ale láska + pevnosť.
Blízkosť + hranice.
Emócia + vedenie.

Vedomý rodič: Láskavosť + hranice. Mäkkosť + pevný rámec. Prítomnosť pri emóciách, ale nie ústup pred nimi.
Výsledok: Dieťa, ktoré pozná hodnotu emócií aj hraníc zároveň, vyrastá ako emocionálne zrelý človek, ktorý cíti a dokáže ustáť frustráciu bez obviňovania, tvorí riešenia a pozná svoju silu aj jemnosť.

Vedomý rodič vie, že skutočnou úlohou nie je odobrať dieťaťu bolesť, ale naučiť ho:

• ako s bolesťou pracovať,
• ako ju prijať v láske,
• ako v nej zostať, kým sama pominie,
• ako ju transformovať na silu.

Ak sa rodič snaží svoje dieťa ochrániť pred prežívaním aj nepríjemných emócii, dieťa sa ich nikdy nenaučí zvládať, prijímať s láskou a v súlade s pochopením seba, toho čo cíti.

Keď rodič hasí emócie, dieťa sa ich učí potláčať

Bežné je vidieť, ako rodič reaguje na hnev dieťaťa tým, že mu ponúkne náhradu – len nech sa nehnevá. Alebo mu rýchlo vyhovie, aby neplakalo. Alebo mu dá cukrík, darček, tablet, len nech je opäť spokojné.
Prípadne ho napomína, že „sa to nepatrí“ – nie preto, že by správanie nebolo zvládnuteľné, ale preto, že on sám nevie, ako ustáť vlastný vnútorný nepokoj.

Dieťa, ktoré chce byť milované, sa potom učí:
„Negatívne emócie sú zlé, musím sa im vyhýbať.“

Deje sa tak na základe tohto podvedomého vzorca rodiča, ktorý práve cez tento vzorec pristupuje k svojmu dieťaťu. Nazerá na svet práve cez to, čo mu pomohlo samému prežiť vlastné detstvo. Vyhnúť sa nepríjemným pocitom - útekom alebo útokom. A keď príde kolektív, iné dieťa, neprijatie či konflikt, nastáva výbuch – zúrivosť, hryzenie, bitky, poprípade úteky, panické reakcie, sebapoškodzovanie-trestanie. Ono nerozumie, prečo svet bolí. Nevie, čo s tým. Nik ho nenaučil ako sa s tým vysporiadať, ako čeliť skutočnému svetu, pretože mu rodičia doteraz predsa všetko prispôsobili.

Svet nie je problém – problém je nepripravená psychika

Svet nie je krutý. Svet je len taký, aký je. Rozhodujúca je naša reakcia naň. A tá sa rodí doma – v detstve. Ak dieťa naučíme prijímať nepríjemné emócie, stane sa pevným, odolným, zdravým človekom, ktorý neobviňuje druhých, ktorý nepodlieha frustrácii, ktorý nehľadá vinníka mimo seba. Dokáže totiž zostať v sebe, dýchať, prežiť emócie, spracovať ich a ísť ďalej.

Hranica je láska v čine

Hranica neznamená trest. Hranica neznamená moc. Hranica nie je dominancia ani nátlak. Hranica znamená:

„vidím ťa, ale vediem ťa,“
„milujem ťa, no chránim aj realitu,“ (viac k tejto téme v článku tu)
„emócia je dovolená, ale správanie má rámec.“

Dieťa nepotrebuje svet bez frustrácie. Potrebuje rodiča, ktorý ho naučí, ako frustráciu uniesť. Nie obísť. Nie potlačiť. Ale prežiť s pochopením a súcitom k sebe. A tu sa vraciame k podstate. Keď dieťa nepočúva, je čas pozrieť sa na seba. Nie preto, že sme zlyhali. Ale preto, že nás pozýva rásť a poliečiť si minulosť. Výchova sa nezačína v dieťati – začína sa v nás. 

Vedie nás k uvedomeniu si, že jeho neposlušnosť je následkom nášho strachu z jeho plaču. Jeho vzdor je len následok našej neochoty vyvolať v ňom nepríjemné emócie. Nie je problém v jeho hneve, ale v našej bolestivej skúsenosti s vlastným detstvom. Deti nás neučia len láske. Učia nás aj sile. Učia nás konfrontovať sa s tým, čo sme sa nenaučili zvládať. 

To, čo sme v detstve nemohli cítiť, dnes cítime cez nich.
To, čo sme nemali možnosť vyjadriť, sa ozýva v ich hlase.
To, čo nám bolo zakázané prežívať – hnev, smútok, frustráciu, strach, odpor či vlastnú vôľu – dnes stoja pred nami v podobe malého človeka, ktorý to všetko žije bez filtra. Deti totiž nepoznajú potlačenie. Nevedia, že niektoré emócie sú „nevhodné“ či „nežiadúce“. Žijú autenticky, kým sa im svet nepokúsi vysvetliť opak. 

A práve to je výzva, ktorú nám prinášajú:

• ukazujú nám hnev, ktorý sme nemohli ukázať my,
• ľútosť, ktorú sme nemali kde vypustiť,
• slzy, ktoré nám kedysi z tváre (aj násilne) zotreli,
• túžby, ktoré sme museli odložiť, aby nás mali radi.

Ich hlas pripomína hlas nášho vnútorného dieťaťa. Ich slzy sú slzami, ktoré sme my nevyplakali. Ich vzdor je odvaha, ktorú sme si my vtedy nedovolili. Deti preto nie sú problém. Sú posolstvom. Prinášajú nám príležitosť dozrieť v tom, v čom sme nemohli dorásť my sami – v pocitoch, ktoré nám kedysi nikto nepomohol zdravo spracovať - pochopiť a v súcite prijať. A ak sa na toto dokážeme pozrieť s otvorenosťou, nie cez vinu či výčitku, stáva sa výchova najhlbšou formou sebauzdravenia. A tak môžeme prejsť k zrelšiemu rodičovstvu, nie k tvrdosti - mocenskej prísnosti,  nie k benevolencii- poskytovaní slobodnej vôle na úkor všetkých, ale k vedomým hraniciam, ktoré sú prejavom lásky.

Vedomý rodič v praxi

• sa nepríjemným emóciám nevyhýba,
• sa nesnaží ich obísť, odhodiť, potlačiť či zjemniť,
• učí dieťa, že neexistuje vinník, ale len vlastná reakcia, s ktorou vie pracovať
• vedie dieťa k tomu, aby emócie prijalo so súcitom k sebe, precítilo a nechalo plynúť.

Tým ako zvláda rodič svoje emócie, ako k nim pristupuje a ako im čelí, je svojmu dieťaťu vzorom. Nie slovami –  ale sprítomnením a zvedomením toho, čo naozaj je.

Tento text nie je výčitkou ani "ukazovaním prstom" na rodičov, ktorí to robia zle, hoci to robia v danej chvíli najlepšie, ako len vedia. Práve naopak – je vyjadrením hlbokého súcitu a pochopenia. Mnohí z nás sami prešli detstvom, v ktorom nebol pri nás emocionálne zrelý dospelý, ktorý by nás sprevádzal bolesťou, naučil nás prijímať ju a premieňať. Tým, že dnes túžime byť láskavejšími rodičmi, robíme v skutočnosti krok vpred oproti tomu, čo sme prežívali my. Konáme z lásky – lenže táto láska je často ešte stále poprepletaná strachom z ublíženia, z odmietnutia alebo z bolesti, ktorou sme prešli vo svojom detstve a nespracovali ju, a ktorú nechceme dopustiť na našich deťoch. To znamená, že tak konáme z úrovne strachu a nie z úrovne dôvery v seba a v život. 

Ak chceme však dieťa „napraviť“, musíme začať od seba. Dieťa nás nevie zraniť – ono nás len učí. Nie je odrazom toho, čo je v ňom zlé, ale toho, čo v nás ešte "bolí" a nie je uzdravené. Správaním nám ukazuje priestor, ktorý potrebuje našu pozornosť, prijatie a liečenie.  To, čo nás na ňom najviac vyrušuje, nám ukazuje tému, ktorú potrebujeme spracovať my sami. Vyžaduje to odvahu prevziať zodpovednosť za realitu, ktorú žijeme, pretože realita je vždy odrazom nášho podvedomia, našich presvedčení, postojov a spôsobu, akým hľadíme na seba aj na druhých.

Skutočné výchovné hranice nevznikajú silou ani trestom – rodia sa z láskavej prítomnosti rodiča, ktorý je ukotvený v sebe. Nie sú to bariéry, ale prirodzený rámec, ktorý dieťa cíti, lebo pramení z vnútorného pokoja, nie z kontroly.
Len rodič, ktorý dokáže prijať aj bolesť, zranenie, smútok a hnev, môže vychovať dieťa, ktoré to zvládne tiež. A tak môže vzniknúť generácia, ktorá nebude žiť v úteku pred realitou, ale v kontakte so sebou. Pretože život nie je o tom, aby bol bezbolestný.

Rodičovstvo je cesta dozrievania. Nie len detského – ale toho nášho. Je to proces, v ktorom sa krok za krokom približujeme k vlastnej pravosti, učíme sa vnímať svoje emócie a prijímať ich v láske. A čím viac rastieme my, tým viac dozrievajú aj naše deti. Lebo všetko, čo liečime v sebe, liečime aj v nich.
Život je o tom, aby sme ním vedeli prejsť autenticky – so všetkým, čo prináša.